Skip navigation


Po krásnom a hlavne nádhernom týždni, ktorý sme strávili v Belianskych Tatrách prišiel deň na ktorý sa bude ešte ťažko spomínať dosť dlho.
Ale poďme poporiadku.
Kamarátka mi zavolá „ahoj Maťo… tak čo ako sa máš?“
Ja odpovedám diplomatický a jednoducho „dá sa to a čo sa deje, že mi telefonuješ?“
„ale nič, chcem vedieť ako žiješ a chcem ti niečo povedať.“
OK, tak hovor čo mi chceš povedať!
„telefonujem ti preto, aby si išiel s nami do tábora. Ide Evka Monika ja ondro, tomáš Atď.“
OPS? No, neviem či to bude možné, aby som išiel.
„Ale Maťo… poď chcem sa stretnúť s tebou.“
No, dobre rozmyslím si to a dám vedieť.
„dobre, ale prosím ťa poď!“
Takto som začal rozmýšľať či napokon isť do tábora. Napriek tomu, že moje rozhodnutie malo svoje stránky, v ktorých som si nebol istý či isť. Prevážila téma tábora.
Tábor bol zameraný na počítače a jeho témy naozaj presvedčili mňa o rozhodnutí isť.
Po vyštudovaní základnej školy sa vybral každý vlastnou cestou. Prestali sme sa stretávať, prestali sme si volať. Každého cestička za vlastným šťastím nás rozdelila fyzický. Avšak zážitky zo základnej školy ostali v pamäti. Niekomu viac, niekomu menej ale v tejto situácii to nie je dôležité. Dôležité bolo to, že sme sa mohli konečne stretnúť po dlhých mesiacoch ale aj rokoch. Každý sa časom mení a takto bolo aj s nami.
Kamoške som povedal, že má chlapčenský hlás, druhej kamarátke som vravieval, že by som to na ňu nepovedal a mohol by som napísať mnoho ďalších príkladov o tom ako sa ľudia menia časom. NO ich vnútro sa nemení. Ako keby ostávali tým istým –každý sa mení fyzicky i vnútorne počas svojho života takmer stále, no vnútro o čosi menej.
Niektorých som nevidel a nepočul 4 rôčky iných zas 3 a s ďalšími som bol v kontakte a preto aj naše stretnutie bolo také neisté – nikto nevedel na čom stoji u toho druhého.
Prišiel ten pondelok, ktorý v bežnej praxi nazývam „modrý pondelok“. Ráno som sa zobudil, zbalil veci do ruksaka, vzal do vrecka okrem mobilu aj dobrú náladu a do tábora sa mohlo isť.
Na hotel som prišiel medzi prvými. Ubytoval som sa a išiel som na obed. Tam sme sa po prvýkrát stretli. Možno to bolo stretnutie bežnej kvality, no pre mňa veľa znamenalo. Totiž boli tam ľudia na ktorých mi niekedy záležalo. Ale toto v tejto chvíli nebudem rozoberať.
Začali sme sa rozprávať o tom ako žijeme, ako existujeme, ako sa nám darí, ako fungujeme v škole a tak ďalej. No prosto… Veľa otázok s veľkým počtom odpovedi.
Po obede sme mali kúsok oddych za ktorý sme sa dosť porozprávali. Myslím, že to bol začiatok dobrého konca, teda aspoň pre mňa. Upadla akási neistota, všetko čo sme si mohli povedať sme si povedali.
Témy o tom čo sme zažili sme rozoberali ako sa len dalo do hĺbky. Prišiel prvý večer a s tým aj samozrejme dlhá noc. Dlhá ako pre koho. Pre mňa určite nie.
Začali sme rozoberať naše zážitky, no prosto všetko čo sa len dalo…
Utorok neskoro ráno 02:30 – do rozhovoru bola podložená otázka: nejdeme spať?
Ops, zišlo by sa, ale mne sa nechce… „Ani nám“ odpovedala mmonča a evča.
Opäť sme pokračovali v kecani o všetkom možnom i nemožnom. Škola, priatelia, priateľky, zážitky z osemnástky a tak ďalej, to boli témy, ktoré sme rozoberali.
03:00 beriem sa preč z babskej izby „ja idem preč je už veľa hodín“ Dobre, pôjdeme spať. Do éteru sa dostane téma, ktorá nás opäť rozkecala. Plánovaný odchod sa nekoná. Už si ani nepamätám o čom sme keckali, ale určite sme mali o čom.
04:30 „ja musím isť preč, to nevypadá dobre… Zo skype odchádzam takto, tak teraz musím aj ja už isť fakt. Nechcem aby niekto má tu prichytil medzi vami.“
OK lúčime sa. Idem spať do vlastnej izby na pár minút. Presnejšie v tu noc som spal asi 2 hod.
Áno je to šialené… upozorňujem vás s tým, že nenašiel som si priateľku, ani „frajerku“…
Prosto to tak vyšlo a myslím, že nikto nič neľutuje. Nebola to noc, ktorá vás asi napadá… Bola to fakt výnimočná noc…
Prešiel týždeň a naše rozhovorí sa obrátili. Neboj sa, nepohádali sme sa…
Rozhovorí na verejnosti boli asi také:
„Asi vieš na čom myslím… nie?“
„no, neviem, ale nie som si istá…“
„no, veď na tu tretiu otázku myslím…“
Každý sa začína smiať… Fakt divoké… Oni tak hovoria v tajnosti ako agenti… Hlavne, že vieme čo si hovoríme nie?
Áno, zhrniem to do jednej vetičky…
„mali sme si povedať možné i nemožné. Stále sme mali o čom keckať… Stále sme niečo rozoberali, stále to bolo vynikajúce…“
Nepriatelia volajú ak potrebujú pomoc, kamaráti volajú s princípu, priatelia nesklamú aj keď nevolajú…
Prišla nedeľa a teda posledný náš deň. Prišiel deň na ktorý sa ťažko spomína. Museli sme sa opäť rozlúčiť. Nevedno kedy sa stretneme, ale dúfam, že čo sme spolu traja prežili ostane nám v pamäti a dúfam, že budeme na tábor spomínať v dobrom.
Nedeľa 12:00 – posledný náš spoločný obed… Nálada je v poho, no moje vnútro mi niečo hovorí…
„prečo už musí byť koniec? Prečo už je nedeľa? Prečo sa nedá vrátiť čas späť? Prečo je chvíľa, kedy sa rozlúčime? Bolo nám fajn a lúčime sa tak skoro prečo?“
Mnoho otázok, no ani jedná jednoduchá odpoveď. Bolo mi super a všetko tak rýchlo prišlo a tak rýchlo aj odchádza.
Prichádza chvíľa, keď ti podávam ruku naposledy.. Premýšľam nad tým ako si má dokázala počúvať a aj to ako som ťa ja dokázal počúvať… čudujem sa tomu, ale realita je nuž taká.. Posledné stlačenie ruky a chvíľa na ktorú som nechcel ani pomyslieť…
Odchádzaš, no spomienky ostávajú… Ostávajú nepoškodené…
„Snažíš sa podať ruku naposledy… Podávaš cítiš smútok…. odchádzaš premýšľaš čo bolo a čo mohlo byť“
Ostávam sám na pohodlnom kresle a posledný krát premýšľam nad tým čo bolo… Netreba ani dlho premýšľať a viem všetko čo sme prežili. Bolo nám super.

Dúfam, že na takéto akcie budeme častejšie chodiť a taktiež verím, že budeme sa stále stretávať, keď to bude možné.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: