Skip navigation


Čo je to sen? Každý človek si pod týmto pojmom predstavuje niečo iné. Jedného pri pomyslení na slovíčko „sen“ napadne niečo, čo ho dokáže potešiť na chvíľu, čomu dokáže venovať svoj voľný čas, inému prídu na um veci, ktoré v danej chvíli považuje za životne dôležité, hoci v skutočnosti také nie sú.
Prečo človek potrebuje sny a o čom sníva? O nádhernom aute či o nádhernej vile s krásnou záhradou, alebo o exotickej dovolenke, o ideálnom partnerovi či partnerke? Alebo aj o niečom inom?
Ja patrím do skupiny ľudí, ktorí radi snívajú nad reálnymi i nereálnymi vecami. V tom je vlastne podstata snov. Snívať o nemožnom možno odoberá človeku sily, ale na druhej strane prináša nádej, aj keď táto nádej môže byť niekedy aj nereálna. Sny nie sú skutočné, ale majú byť akousi výzvou a hlavne nádejou na zmenu.
Môj skutočný sen sa stratil pred jedenástimi rokmi, keď som prišiel o zrak. Je pravdou, že som prišiel o sen, ale čo je dôležité, nestratil som ho. Na začiatku boja tvrdiť, že všetko je stratené, nemá zmysel. Je to tak, ako keby športovec bojoval vo finále o zlatú medailu a povedal by: „O nič nejde, nemá to cenu.“ Niekto by mi možno protirečil tým, že nemôžem to tak brať. Áno, možno by mal aj pravdu, ale tým by ma aj tak nepresvedčil. Podstata nádeje a snov je pre mňa akýmsi mostíkom do reality. Veriť tomu, čo možno nikdy nebude skutočným a nádherným ako v rozprávkach, je pre mňa asi najdôležitejšie v živote. Pred jedenástimi rokmi mi to zobralo veľa síl, ale dnes si uvedomujem, prečo život má takú veľkú cenu. Dnes už viem aj to, prečo je dôležité využiť každú možnosť a ukázať okoliu, že aj nevidiaci človek dokáže veľa a dokáže žiť plnohodnotným životom.
V živote môžeme mať dobré i zlé skúsenosti. Tak je to aj v mojom živote. Môj životný príbeh sa začal písať v prvom ročníku základnej školy. Mal som veľké očakávania, ale aj menší strach. Pamätám si, ako som prvý deň plakal. V ďalších dňoch to bolo už lepšie. Zvykol som si na nové prostredie, aj keď to bolo náročné. Po dvoch mesiacoch sa ukázalo, že niečo nie je v poriadku. Najprv to vyzeralo, že sa mi nechce učiť, neskôr to išlo do väčších extrémov. Aj napriek všetkým problémom na toto obdobie v mojom živote nespomínam v zlom. Prišiel polrok a s ním aj prvé školské hodnotenie. Vtedy sa začal písať môj nový osud. Ukázalo sa, že v škole to nezvládam a zrejme som nejako mentálne postihnutý. Skutočnosť však bola iná. Zistilo sa, že mám problémy so zrakom. Preto som sa dostal do školy, v ktorej všetci spolužiaci mali nejakú poruchu zraku.
Tu sa začala druhá časť môjho životného príbehu. V novej škole som sa začal učiť písmo pre vidiacich, základy ktorého som už trochu ovládal a taktiež som sa začal učiť aj písmo pre nevidiacich, ktoré bolo pre mňa zaujímavé. Zaujímavé už len preto, že pri jeho učení som sa mohol aj hrať. Aspoň tak som to vtedy vnímal. Po úspešnom ukončení školského roka som sa ocitol v nemocnici, kde som strávil takmer celé prázdniny. Objavili sa ďalšie komplikácie so zrakom. Prichádzal som o zrak veľmi rýchlo, aj keď som si to nedokázal dostatočne uvedomiť. Toto obdobie v mojom živote bolo plné smútku, ale nikdy som sa nezamyslel, prečo to tak musí byť. Bol som sedemročným dieťaťom, ktoré si vážnosť situácie ešte nedokáže uvedomiť.

Po prázdninách strávených v nemocnici som nastúpil do druhého ročníka, v ktorom som za prvý polrok vymeškal 220 hodín. Nebolo to preto, že som sa vyhýbal škole, ale ďalšie problémy so zrakom mi neumožňovali chodiť do školy. V druhom ročníku som dokázal písať,
čítať písmo vidiacich ,aj keď muselo byť veľmi veľké. Išlo o písmo veľkosti jedného ukazováka. Neraz som sa zamyslel nad otázkou, čo by som dal za to, keby som dobre videl. Všetko! Všetko hmotné i nehmotné. Je škodou, že niektoré veci, ktoré majú v živote veľkú cenu, sa nedajú ani kúpi, ani dostať od iného. Toto si mnohí ľudia neuvedomujú a niekedy aj nedokážu pochopiť. Ale ako sa vraví: „Sýty hladnému neverí.“
Druhý ročník v škole pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči mi preletel veľmi rýchlo. V treťom ročníku sa situácia s mojím zrakom natoľko zhoršila, že pri vyučovaní som už nemohol používať písmo pre vidiacich, a tak pri učení som musel používať písmo pre nevidiacich. Bolo to pre mňa ťažké, ale ako som už spomenul, dostatočne som si vtedy ešte neuvedomoval, že prichádzam o zrak. Všetko, čo sa stalo za posledné dva roky, som bral ako osud.
Život nie je len o výhrach, ale aj o prehrách. Prvá veľká prehra v mojom živote prišla veľmi skoro. Niektoré veci v živote človek nedokáže zmeniť podľa svojich predstáv, ale môže
ich aspoň ovplyvňovať. Aj ja to takto robím. Je to náročné, ale všetko sa dá, ak sa chce. Byť nevidiacim neznamená byť odsúdeným, ale byť tým, ktorý dokáže ukázať svetu, že niečo v ňom je.
V prvom ročníku Gymnázia v Spišskej Starej Vsi som stretol nových spolužiakov. Vytvorili sme dobrý kolektív. Nikto ma neodstrkoval, ale brali ma takého, aký som. Celý prvý ročník som nevedel o jednej veci. Dozvedel som sa ju až v druhom ročníku od spolužiačky, ktorá učila druhú spolužiačku hovoriť po rómsky. Mám spolužiačku Rómku a rok som o tom ani len netušil. Keď som sa Lenky opýtal: „Ty si Rómka?“ ,dostal som jednoduchú odpoveď: „A ty o tom nevieš, Martin?“ Nevedel som to, ale je mi to jedno. Je to veľmi dobrá spolužiačka, ktorá mi často pomáha a ja si ju preto vážim.
Ľutovať sa a rozmýšľať nad tým, čo by bolo, keby bolo niečo inak, nemá zmysel. Nerieši to problém a nie je to zdroj, ktorý umožní nájsť riešenie v ťažkej situácii. Minulosť nás v súčasnosti nenakŕmi. Minulosť môže byť len pre nás akousi výzvou do budúcnosti a aj poučením. Je pravdou, že aj ja som sa istý čas vracal do minulosti. Skoro som však pochopil, že to nie je riešenie, ako môžem splniť svoj sen. Preto som si aj sám nejako vlastnou vôľou vsugeroval, že na minulosť nemôžem myslieť, pretože to nie je to, čo ma posunie vpred. Uvedomil som si tiež, že ak chcem niečo dokázať, musím pre to veľa spraviť. Bez vlastnej aktivity a vlastného sebazaprenia by som asi nič nedokázal. Nechcem tým povedať, že som niečo dokázal, ale predsa nejaký úspech v živote som už dosiahol. Tým prvým a najdôležitejším úspechom je to, že som sa zmieril so svojím osudom. Za ďalší úspech považujem to, že som si dokázal splniť svoj malý sen, o ktorom som sníval veľmi dlho. Túžil som sa dostať do gymnázia. Keď som bol prijatý, uvedomil som si, že snívať sa oplatí, aj keď treba dodať, že sny nie sú zárukou toho, že všetko, o čom snívame, sa stane skutočnosťou. Som rád, že mne sa to podarilo, aj keď okolie malo iný názor. Nedal som sa odradiť, i keď som mal isté obavy či to zvládnem. Dnes som rád, že som gymnazistom a už len spomínam na svoje začiatky v novej škole.

Prázdniny ubehli rýchlo. Tak ako vždy, aj teraz som sa tešil na začiatok školského roka. Rozdiel bol však v tom, že doteraz som vedel, čo ma čaká a koho stretnem. No tento raz som nepoznal nikoho a obával som sa, ako ma budúci spolužiaci vezmú do kolektívu.
Prvý deň bol naozaj zaujímavý. Nikto zo spolužiakov sa ma nepýtal, či nevidím, i keď je to na mne vidno. Bolo to pre mňa prvé malé prekvapenie. Na tento deň môžem len v dobrom spomínať. Pri spomienke na to môžem len dodať, že to bol nádherný sen, ktorý sa stal skutočnosťou. Prvýkrát v živote som si uvedomil, že ak chcem niečo dokázať, musím naozaj pre to aj niečo spraviť. Ukázať okoliu, že všetko, čo robím, má zmysel a je pre mňa dôležité. Uvedomujem si a chcem ukázať iným, že život má vždy zmysel, ak sa dokážeme tešiť aj z maličkostí.
V súčasnosti som tretiakom a úspešne sa dostávam do maturitného ročníka. Na budúci rok ma čaká „skúška dospelosti“ i skúška toho, či som si naozaj vybral tú správnu cestu k naplneniu môjho ďalšieho sna.
Keď sa ma niekto opýta ,čo chcem ďalej robiť, stále vravievam: „Ešte neviem.“ Skutočnosť je však trochu iná. Nerád hovorím o tom ,čo ešte nie je isté. Po ukončení gymnázia pokračovať v štúdiu histórie na vysokej škole. Mojím ďalším snom je založiť si rodinu. V súčasnej dobe to však ešte nie je aktuálne, lebo všetko má svoj čas a láska musí prísť sama, ak má byť skutočná.
Ak sa sen stane skutočnosťou, je to nádherné. A preto neprestávam snívať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: