Skip navigation


Matúra, stužková, nástup, program na stužkovú, pozdravy, to všetko vám môže spraviť dilemu.

Tak ako matúra. Možno sa to zdá jednoduché, ale v skutočnosti to tak nie je. Matúra je „strašiakom“, no skúška života musí prísť. Nemožno pred ňou ujsť, nemožno ju prehliadnuť. Je koniec októbra a zisťujem, že je to naozaj niečo strašné. „Matúra z dejepisu“ bude naozaj ťažká. Zisťujem, že ešte v tomto som nič nespravil, takže poviem to inak…. Zaostávam asi o 2 mesiace, čo znamená, že to budem musieť dobehnúť. Ale otázka: „ale ako?“ je príliš „hlúpa“. Nikto sa nepýta, ako to chcem dohnať, všetko je iba na mne. Ale ja si verím „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Dúfam, že to heslo sa stane skutočnosťou.
To, že štvrtý ročník na gymnáziu je brutal, je každému známe. Každý od vás niečo chce, no vy to v skutočnosti nestíhate. Alebo inak povedané „nestíhate z lenivosti“. Ale v podstate to je jedno, či to je pre množstvo úloh, alebo pre vašu velikánsku lenivosť. Tých Úloh je naozaj dosť.
Stužková, ďalší klinček štvrtého ročníka. Nástup, program, organizácia stužkovej, to všetko môže ukázať kto aký je v skutočnosti . Jedny sa ukážu ako „ufrflaní siláci“ druhý, naopak sú „pokojní poslucháči“ a tu tretiu skupinku tvoria „Blatnici“. Nájdu sa jedinci, ktorí chcú organizovať všetko, chcú byť všade, no ešte si neuvedomili, že stužková nie je len o nich. Stužková je všetkých, ktorých sa to aktuálne dotiká. Inak povedané: „každý zo spolužiakov musí vedieť o všetkom“. A ak chcem negovať posledný, spomínaný výrok, môžem použiť myšlienku „čo??? Ja ani o tom neviem“. Na to sa nedá inak reagovať „uvidíte, ako sa budete hašteriť o stužkovú“. Sveta pravda. Tu sa presne ukázalo, ako držíme spolu. Je to prosto ilúzia, že sme jeden kolektív. Stále sa nájde niekto, kto to spraví, tak, aby to nebol kolektív. Sú to praví „prebojnici“ typu „tak sme sa dohodli a tak sa to aj spraví“. No ak hovoríme o dohode, musíme podotknúť, že ta dohoda nemusí byť vôbec prednesená všetkým rovnako. čo to znamená pre tých „pokojných poslucháčov“? To, že nevedia kam a načo pôjdu peniaze. To je skrátená definícia. Dalo by sa o tom hovoriť hodiny… Ale keď vám povie spolužiak „čo??? Ja o tom ani neviem. A ty to máš odkiaľ?“
No ja som to počul. Tak sa hovorilo. Pekne aj o programe „poslucháči“ nemôžu vedieť. Okolo nich sa svet netočí, takže ich nemusíme sa Nič pýtať. Však to je naša stužková nie? Áno, naša ale spoločná a vtom je veľký rozdiel. A ak mi niekto položí otázku: „a čo by si tam robil?“ Odpovedal by som: „prečo sa najprv nespýtaš, či chcem byť, alebo nechcem byť v programe?“ Viem, že na otázku sa neodpovedá otázkou, ale v tomto prípade sa inak ani nedá reagovať. Na obe otázky sa dá odpovedať rôzne. „nič, iba by som bol postavička, ktorá rozdáva kokosové pusinky“. Super a už by som sa možno aj konečne zamiloval do niekoho. Teda niekto by sa do mňa zamiloval
😛
Ja som stále do niekoho zamilovaný…
:-d
Heh aj teraz, ale to račej neriešme.
Ale naspäť k veci. Na druhú otázku by som odpovedal „nooooooooo tak chceš byť v programe?“ Otázka povedaná štipľavo, ale myslím, že z princípu by sa mohla povedať všetkým. NO u nás to v skutočnosti nefunguje vôbec. O programe rozhoduje úzka skupinka ľudí a ty „Blatnici“ a „poslucháči“ o ničom nevedia. Program nie je iba o tých, čo sa tam „tlačia“, ale o všetkých. Veď stužková nie je o jednotlivcoch, ale o celej našej triede. Každý nech vloží do toho programu niečo, čo môže zaujať prítomných.
Nerobme program taký, aby bol o jednotlivcoch. Priznávam, že každý tam nebude chcieť vystupovať (opäť 2 skupinky – „nebudem vystupovať, lebo sa mi nepodarilo niečo presadiť“ alebo „ja pre ten program neprinesiem nič dobré“). A tu sme sa dostali ku klinčeku. Tak opýtať sa všetkých, či chcú alebo nechcú niečo robiť v programe? Dilema, ktorá sa dá vyriešiť jednoducho „chceli by sme, aby v programe každý vystupoval. Dávajte návrhy, spoločne sa ich pokúsime realizovať a samozrejme skúsime ich aj nacvičiť.“ No, to všetko spomínané je iba ilúzia. V našej triede toto sa nestane. Proste príde mi to až také „fantazírovanie“ nad nemožným. No veď neskôr uvidíme, čo z toho vyplynie. Možno aj o našom programe napíšem, ale to samozrejme nemôžem sľúbiť. No veď viete „sľuby sa sľubujú a čerti sa radujú“…

Ďalšia dilema. Začínam rozmýšľať, čo písať na pozdravy. „venovanie od Martina ….“, „zo srdiečka darúvam …, môjmu slniečku „meno“. S radosťou na teba budem spomínať. Tvoj spolužiak Martin“. Mnoho, no ani jedno prosto nejako mi nesedí. Prídu mi také otrieskané. Chcem byť výnimočný. Nechcem to „odflaknuť“, chcem, aby ten človek, keď si ho vezme a prečíta o 10 rokov sa zasmial zo srdca. Preto musím vymýšľať niečo „extra“.

Ale popri týchto problémoch vás určite postretnú (keď už nepostretli) prijemné situácie. Možno taká myšlienka na zaver: „spoločne sme začali, spoločne aj skončime!!!“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: