Skip navigation


Poučovať a hovoriť o iných je naozaj ľahké, no povedať o sebe, kde a kedy robím chybu je naozaj ťažké. Dnes to bude o mojom „skrytom“ pohľade na vieru ako takú.

Ale začnem to kúsok z iného súdka. Tak ako sa hovorí „100 ľudí, 100 chuti“… Tak to aj platí vo viere. Niekto je veriaci, niekto sa snaží správať ako správny kresťan, niekto „chodí do kostola, lebo musí“, niekto nechodí vôbec a samozrejme sú aj taký, čo odmietajú akúkoľvek vieru. Na tému „existuje tu niečo, čo nás ovplyvňuje zhora“ by sme mohli diskutovať celé hodiny a zistili by sme, že skutočný pohľad na vieru ako takú je pre každého iný. Verme, neverme, ale správajme sa tak, ako sa „správať máme“. Veríme na niečo, čo ovplyvňuje náš život na zemi? Áno? Veríme na niečo a zároveň svojim „klamstvom“ a „lóžou“ ničíme všetky „pekne zásady správania“. Ale tie „pekné zásady správania“ nemusia byť zamerané na náboženskú tematiku. Môžu to byť zásady z bežného života podľa ktorých sa môžeme, no nemusíme riadiť.
Život nám ukáže, či a ako sa máme správať. Nepotrebujeme nato „výplody“ fantázie typu „idem na spoveď a moja minulosť ma už nemusí trápiť. Boh ako „pojem“ mi odpusti“. Ale pamätaj na niečo – život ti minulosť nikdy neodpusti. A v tom je veľký rozdiel. Je to tak ako, keď vyznávate svojej láske lásku „anjelik milujem ťa z celého srdiečka“. Slová môžeš hovoriť, no tvoje skutky nemusia byť také, ako hovoríš slová. Inak povedané – ak sa naučíš spoveď naspamäť neznamená to, že všetko ti bude odpustené. Veď hriechy „hrešil som“ sú bežnými pojmami na spovediach. Nehovorím to z vlastnej skúsenosti, ale viem to od iných. Pri blízkych sa môžete dozvedieť aj to, čo hovoria na spovedi. Veď v podstate má to byť tajomstvo, no realita je iná. Možno bolo by dobré sa spýtať nejakého kňaza, že aké hriechy hovoria „ovečky“ pri spovedi. A tam by sme zistili aká je realita, ktorá by nás určite neprekvapila.
To je jeden z výplodov súčasnosti – chodím každý mesiac na spoveď, no moje správanie sa nikdy nezlepšuje. Veď „sľubujem, že sa nebudú tieto hriechy opakovať“ je iba princípom, ktorý nám ukazuje, že aká je naša skutočná viera, ale aj to, Ako si vážime to, čo nás možno stvorilo. „klamstvom“ pre princípy sa stáva z nás obyčajná „veľká nula“, ktorá chodí do kostola len preto, lebo musí. Alebo inak povedané – chodí tam aj preto, aby sa ukázal, ale aj preto, aby odišiel z reality v ktorej robí „klamstvo“. A však problém je ten, že aj keď odídeme z „reality“, tak v tom „vraj že nereálnom“ svete robíme zlo. Zlo typu „pozri ako je oblečená… Pozri a ten, čo tu robí? Ten, čo ma ten hnedý sveter si kúpil auto.“ Takto asi vyzerá v „dedinských“ kostoloch. Do kostola sa chodí na to, aby sme robili zlo. Ohováranie, „vysmievanie“ to sú trendy, ktoré nepatria k viere. Viera ako taká nie je vôbec zlá. Veď jej myšlienky sa dajú použiť v bežnom živote a nepotrebujeme na to ani kostol spomínaného typu. Teraz sa vynára otázka: „načo chodia ty to ľudia do kostola, keď v ňom robia zlo? Nešpinia princípy viery?“ Na prvú otázku nemôžem odpovedať, lebo to ja neviem posúdiť z takého „sebeckého“ hľadiska. Bolo by dobré sa spýtať tých ľudí, čo tam chodia a robia „zlo“. Na druhú otázku by som bol stručný. Špinia vieru tak, ako sa len dá. Tak ako som napísal „problémom nie sú ľudia, ale politici“, tak tu platí „problémom nie je viera, ale správanie ľudí“. Viera vo svojej podstate nám dáva veľa, no jej idoly ničia ty, čo tvrdia, že sú veriaci. „Som veriaci, ale správam sa ako najväčší ateista“.
„je piatok ráno. Posledný deň v škole. Super. Večer sa ide žurovať s priateľmi. Prišiel večer a „divoké žurovanie“ sa začína. Sem-tam sa „vyťuťkame“, potom niečo zapijeme. Príde sobota ráno a už premýšľame nad tým, čo bude večer. V sobotu večer je ďalšia možnosť na žurkovanie. Piatkový, večerný scenár sa opakuje. Príde nedeľa ráno a zisťujeme, že bolo by dobré isť do kostola, aby všetko to, čo sme stihli „vyparatiť“ nám Boh ako „pojem“ neznámy odpustil.“
Takže do kostola sa nechodí preto, aby sme hľadali správnu cestičku za naším „pekným“ správaním v živote. Chodíme tam preto, aby Boh nám odpúšťal. Ale ako nám môže odpúšťať, keď mu stále niečo sľubujeme a zároveň to neplníme? To sa nedá. Tak ako v láske – sľúbite si, že budete si verní ale v skutočnosti to tak nemusí byť. Klamstvo láska nepozná a to isté platí pre vieru. Neklam toho, čo nás stvoril, lebo potom naše „snaženie“ a hľadanie dobra je zbytočné.

Ver na nejakú vieru, ale správaj sa tak, ako sa patrí. Viera nie je len o tebe, aby si ju mohol špina viť. Nie je o tom, že ju budeš klamstvom napájať. Nemôžeš na niečo veriť, čo vedomé klameš.
„Klamstvo lásku zabije, no viera sa s ňou popasuje“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: