Skip navigation


Bolo pekné ráno. Anička sa zobudila na prenikajúce slnečné lúče, ktoré ju hladili po tvári.

Každý lúč, čo prenikal úzkym priestorom odkrytého okna jej niečo hovoril. Bolo to hladenie aké málokedy cítila. Napriek tomu jej to niečo hovorilo. Cítila, že dnes sa niečo stane.
Anička zdvíha mobil zo stola s tým, že ide zistiť koľko je hodín. Okrem dosť neskorého času zistila, že má jednu neprijatú SMS. S menším prekvapením si hovorí: „čo to za človiečik mi mohol písať?“ Stlačí tlačidlo OK a číta: „ahoj Anička som rád, že si dokázala si nájsť čas pre mňa. Ďakujem ti za všetko. Inač mohli by sme sa dnes stretnúť o 17 hodine?“
„Aká lákavá ponuka.“ povedala po tichu. Niečo jej hovorilo. Choď a uvidíš, čo už dlho čakáš. Len nič nepobabri a bude všetko v poriadku. V jej predstavách sa vynáralo mnoho veci a mnoho „podivuhodných“ otázok. „čo asi o do mňa chce? Prečo sa chce so mnou stretnúť? Prečo mi to nemohol povedať už skôr?“ Položila mobil na stôl a išla sa obliekať, aby mohla isť kúpiť nejaké veci do obchodu. Bolo už dosť hodín a preto musela sa ponáhľať, aby všetko stihla. Čas sa jej vliekol ako keby bola škole. Stále premýšľala, čo a prečo sa s ňou chce stretnúť Peter. No na relevantnú odpoveď nedokázala prísť. Predstavou sa jej šírilo mnoho predstav. Tužila sa k nemu pritúliť a povedať mu to, čo mu ani iný nemajú čo hovoriť. Chcela, aby bola iba jeho. Všetko sa akosi plietlo s realitou. Peter si ju málokedy všímal. Páčilo sa mu jedno dievča, no ta si ho vôbec ani nevšímala. Veľakrát ju volal vonku. Ona stále sľubovala, no slovo nikdy nedodržala. Nechcela mu povedať, že ho nemá rada. On to vedel, no nikdy sa nevzdával.
„keby som mohla byť na Luckinom mieste!“ povzdychla si Anička a zároveň sa jej z očička vyhrnula slzička. Bola to slzička pre lásku. Pre lásku Petrovu. Akosi čakala viac od neho, no toho jej „dievčenského“ obdivu sa jej akosi nedostalo.
Čas sa nakoniec neúprosne blížil k sedemnástke. Nedokázala si predstaviť, ako skonči to stretnutie s jej milovaným peťkom. Po pri príprave svojho výzoru jej zazvonil telefón. Pozerá na telefón a displej píše: „volá peťko.“ Zľakla sa. Nevedela či mu ma dvihnúť alebo odmietnuť stretnutie len tak. No jej rozhodnutie bolo jasné. Milovala ho. Telefón zdvihla a ozval sa Peter: „ahoj Anička!“ Anička odpovedá nesmelým hlasom: „ahoj Peter!“
Peter pokračuje: „no, čo to stretnutie platí? Chceš sa stretnúť Anička?“
To „Anička“ jej prišlo príliš výrazné. Mala pocit, že jej chce niečo naznačiť, no nevedela čo. Istejším hlasom poznamenala: „ale áno peťko, čo by som ja pre teba nespravila.“ Začala sa smiať. Peter bol rád, že sa Anička smeje. To bol pre neho ten najkrajší dar, ktorý mohol sem-tam tajne obdivovať. „Vidím, že máš super náladu“ Poznamenal Peter a dodal: „stretneme sa na konci sídliska.“ Aničke sa dvihlo srdiečko. Ich stretnutie sa stane realitou. Dodala: „super už sa teším a nevieš ani ako.“ Peter len poznamenal: „to som rád Anička. Tak zatiaľ maj sa mi pekne.“ Rozlúčili sa. Anička sa začala rýchlo obliekať. Chcela pred peťom nádherne vyzerať. Obliekla sa tak, aby si u neho urobila čo najlepšie „očko“.
Zamkla byt a vybehla na ulicu. Rýchlym krokom sa dostala na koniec ulice. Peter ju už tam čakal. Zrýchlila krok a Peter jej išiel ako keby priamo do naručia.
„noooooo, ahoj Peťko…“ Peter odzdravil. Peter sa kúsok sklonil, aby Anička ho mohla pobozkať. Bol oproti nej veľký slon. Anička bola pekná blondínka s peknými, výraznými, modrými očkami. Začali sa rozprávať a popri tom vykročili ulicou. Anička sa nenapadne chytila jeho ruky. Peter sa robil, že nič si akože nevšimol. Jej ruka, čo raz viac sa túlila k jeho ruke. odrazu sa držali tak ako keby už spolu chodili. No v skutočnosti to zatiaľ ani zďaleka tak nevyzeralo.
„čo si dáme?“ poznamenal Peter.
„ako to myslíš?“ Spýtala sa s úsmevom Anička.
„no ako myslíš ty…?“ „a to je ako?“ Opýtala sa Anička zvedavo.
„no, ty vieš, čo mi chceš povedať nie?“ Aničku to zarazilo. O jej tajnej láske nikto nevedel. No, bol tu jeden fígeľ. Anička bola s Luckou veľmi dobrá kamoška. Hovorili si skoro všetko. V myšlienkach ju napadlo, či to práve nebola Lucka, ktorá mu povedala niečo, čo sa nemusel dozvedieť. A však to nebolo v tejto chvíli dôležité. Peter videl, že ju prekvapil a preto pokračoval: „pozývam ťa na pizzu.“
Anička prekvapeným ale aj šťastným hlasom mu odpovedala: „ďakujem, ale ja som jedla. Dám si tak možno malú, aby som ti náhodou nepukla.“ Peter sa začal smiať: „ako môžeš puknúť, keď si taká pekne chudučká. To nie je možné.“ „ale jeeeee.“ Nežným hláskom poznamenala Anička a pokračovala: „potom by si mi chýbal a určite by som ti aj ja chýbala.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: