Skip navigation


Peter sa usmial a neistým a prekvapeným hlasom začal rozprávať: „od teba môžem čakať možné i nemožné. Si taká prítulná, no zároveň divoká. Ale to, že si divoká myslím v dobrom. Naozaj tvoje pekné, modré očka ma dostavajú do obdivu.“ Anička po takomto stredne krátkom príhovore stíchla na niekoľko sekúnd. Nevedela, čo môže a čo nemôže povedať, aby niečo nepokazila. Po niekoľkých tichých nádychoch začala rozprávať:
„Tebe sa páčia moje vraj že pekné očka? A čo je na nich také pekné? Veď sú také isté, ako majú aj iné kočky a možnože moje sú iba takou demo verziou modrých očiek.“
„nie, oni majú niečo do seba. Sú také iné. Hovoria o tvojom vnútri. Vystihujú ťa na 100%.“
Anička sa začala smiať a smiechom dodala: „len keby si vedel aké je moje vnútro zle…“
„nie, ja si nemyslím, že máš zlé vnútro. Ty si Iná ako ostatné kočky z našej školy. Vieš, každá nie je taká, aby dokázala si nájsť stále čas na každého. Bez ohľadu nato či je to spolužiak, spolužiačka, alebo iba obyčajný kamoš.“
„no, to máš aj pravdu, ale ja si myslím, že sú taký ľudia, čo sú podobný ako ja.“
„nie, nie sú. Každý je iný a myslím, že každého vnútro je niečím výnimočné. Tak ako tvoje.“
Aničke sa objavil na tváričke čertovský úsmev a začala: „no, povedz mi tri veci, ktoré nemajú napríklad ostatné kočky!“
Peter ostal nemý. Tato výzva ho naozaj prekvapila. Začal rýchlo rozmýšľať. Jeho „rýchlo myslenie“ netrvalo dlho. Neisto a pomaly začal rozprávať: „no, na tebe je mnoho veci pekných. Na tvojom vnútri sa mi Pači asi najviac veci, ktoré si aj vážim.“ Chvílinku nastalo ticho a po niekoľkých nádychoch pokračoval: „prvá vec, čo sa mi Pači na tebe je ta, že dokážeš počúvať iných. Dokážeš otvárať srdiečka iným bez toho, aby si ich poškodila. To je to, čo každý nedokáže. Možno ani ja nie som v tomto dobrý, ale prosto ty si v tom dokonalá.“
„ale dokážeš.“ Poznamenala Anička a dodala: „keď sa naučíš počúvať iných, potom dokážeš chápať niektorým veciam, ktorým sa nedá niekedy rozumieť iba tak.“
Ich rozhovor bol prerušený neznámym hlasom: „dobrý deň, prosím vás nemohli by ste mi nejako pomôcť?“ Peter jasným hlasom odpovedá: „a ako?“
„No, keby ste mi dali nejaké peniažky, tak by ste mi veľmi pomohli.“
„A čo vám najviac chyba?“ spýtal sa Peter. „No, veľa veci. Manželka, deti, hodnoty, a v neposlednom rade aj peniaze. Keď nemáš peniaze, nemáš ani štartovaciu dráhu za svojim životným šťastím.“ Do rozhovoru sa zapojila Anička: „a to chcete povedať, že peniaze sú všetko?“ Pán vzdychne a začne vysvetľovať: „nie, peniaze sú obyčajné želiezka a papieriky. Môžeš mať peniaze, ale keď nemáš šťastie je to väčšia bolesť na srdci. Ty to možno nepoznáš, lebo si mladá, no ja už bohužiaľ mám niečo odskákané. Ale to račej nebudem rozoberať. Radšej by som mal životné šťastie – lásku, domov… Peniaze si môžeš zarobiť, ale lásku a šťastie si len tak nekúpiš.“
Anička začala vo svojom vnútri uvažovať: „ale ten človek ma aj úplnú pravdu. Nevyzerá najlepšie, ale jeho vnútro je hodnotovo dobré.“ Krátkym tichom a neistotou Aničky do rozhovoru sa opäť zapojil Peter: „No, peniaze si nezarobíte a ani nedostanete, ale keď si niečo poviete, my vám to kúpime.“ Anička poznamenala: „áno, to pre vás Pane spravíme.“
Pán menej prekvapený, možno čakal niečo horšie začal: „No, keby ste mi kúpili nejakú deku a aspoň nejakú skromnú večeru by bolo dobre. Mám nejakých 300SK, ale tie mi nebudú stačiť. Počul som, že dnes ma byť vonku zima a preto sa chcem aj takto pripraviť.“ Anička až teraz si uvedomila kto pred ňou stoji. No zdesenie ju neprekvapilo. Mala pri sebe 200sk. Anička tichým hlasom, aby pán nepočul sa opýtala Petra na dve otázky: „koľko mu chceš dať na tu deku? A koľko vlastne máš peňazí pri sebe?“
„No, pôjdeme do obchodu, zistime a toľko mu dáme.“ Peter hlasným hlasom poznamenal: „pane poďte s nami.“ Peter, Anička a neznámy pán vykročili razantným krokom v pred. Po niekoľkých minútach vstúpili do obchodu. Anička rýchlo vybrala jej vraj že peknú deku a povedala: „ta sa mu bude páčiť určite.“ Peter ako chlap – ako to už chodí – bolo mu to totálne jedno. „Ale jasnačka tato je dobrá.“ Anička zaplatila a vybehla vonku na ulicu. „nech sa Pači a nech vám to príde na úžitok.“ Povedala Anička. Neznámy pán poznamenal: „ďakujem vám veľmi pekne. Zapamätajte si mňa ako Jana z ulice.“ Neznámy pán rýchlym krokom odišiel opačným smerom ako chceli isť Peter a Anička.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: