Skip navigation


„tak čo si dáme?“ Opýtal sa Peter Aničky s podozrivým úsmevom. „Tak čo chceš ty nie?“ „no, mne je to jedno. A chceš vlastne pizzu?“ Opýtal sa Peter a dodal: „veď vlastne nemôžem sa také pýtať. veď ťa na ňu pozývam.“ Peter sa začal smiať. „Ale Peťko. Nerob si so mnou starosti.“ „Ale Anička…“ Nastalo ticho. Anička nevedela, ako môže reagovať. Nevidela zmysel v tom, aby kládla nejaký odpor. Pochopila, že chlapi sú hrozne tvrdohlavý. Ale vedela, že dnes to konečne príde. Bude môcť mu to povedať. Tak ako to chcela spraviť už dávnejšie. Spomenula si na jednu myšlienku, ktorú si napísala do denníka. „Peter ma prekvapil. Prišiel ku mne a pozdravil sa. Ja som mu na to odpovedala jednoducho. Ahoj. Sadol si ku mne a pozeral mi do oči. Nič viac nehovoril. Iba sa stále pozeral a pozeral. Jeho oči hovorili všetko načo som sa ani nepýtala. Sem-tam sa podivne usmieval, ale aj tak to stačilo, aby splanula iskierka lásky. Zaľúbila som sa. Tým nešťastníkom je práve on. Chcem mu darovať všetko, čo len mám. Nič hmotné… Len srdiečko, nech vie, že je tu len pre mňa. Pre moje šťastie, len preto, aby pri mne stál, keď to budem najviac potrebovať. Ja sa mu chcem odmeniť za všetko, čo spraví pre mňa. Len pre mňa! Tužím po ňom. Chcem sa ocitnúť v rozprávke, v ktorej si má vezme do naručia ako princeznú. Chcem s ním ujsť tam, kde zlo lásky neexistuje. Tam, kde naše cesty sa nebudú krížiť. Tam, kde budeme stále pri sebe. Tužím po jeho srdiečku. Chcem, aby jediné miesto, čo tam má, patrilo iba mne. Chcem byť iba jeho a chcem aby bol on môj.“
Anička zasnívaná myšlienkami bola prerušená Petrovým povelom: „No, poď ideme sadnúť.“ Anička začala kráčať. Tužila už mu to teraz povedať. Ale stále nedokázala nájsť tu štipku odvahy. Bála sa ako zareaguje. Okrem toho, bála sa, aby ho náhodou nestratila ako kamaráta. Spolu vychádzali celkom dobre. Tak ako sa patrí na dobré kamarátstvo. Často mu pomáhala a Peter na odplatu ju stále odprevadil domov, keď išli zo školy. Je to už približne dva mesiace, čo sa do neho zamilovala a stále ešte nedokázala nájsť tu odvahu. Čim sa čas predlžoval, tým sa jej odvaha zmenšovala. No chcela mu to dať nejako najavo. „Peťko no poď si ku mne sadnúť.“ „No, tak idem. Ale potom sa mi bude ťažšie pozerať na teba. A kto bude obdivovať tvoje očka?“ Anička sa usmiala a potichučky, romantický povedala: „Neboj sa aj to si užiješ. Ak to budeš vôbec chcieť.“ „teraz práve načo myslíš?“ Opýtal sa prekvapený Peter. „no na to isté, čo tebe teraz lieta hlavou.“ „Ale Anička, ty môj anjelik povedz mi, že čo si tým myslela.“ „no asi čo.“ Pozrela sa Anička mu priamo do očiek a pokračovala: „určite sa ti to bude páčiť. Len je v tom jeden háčik.“ Anička stíchla. Peter pohotovo reagoval: „áno? A čo to bude?“ „no v prvom rade je to na tebe. No, vlastne čo budeš chcieť ty, budem chcieť aj ja.“ „Ale anjelik… Nenaťahuj ma.“ Nastalo ticho. Anička sa pomaly túlila k nemu. Vedela, že nikto ich nevidí. Už sa chcela o neho oprieť, ale keď tu zrazu sa zľakla. Preľaknutá Anička začala konečne rozprávať: „Neviem či budeš chcieť to počuť, ale ja ti niečo musím povedať. Je to pre mňa dôležité.“ Peter stíchol. Po niekoľkých sekundách Anička pokračovala: „neviem či si na niečo prišiel alebo nie, ale to nie je v tejto chvíli dôležité. Ja ti to musím povedať. Chcem, aby si vedel o všetkých veciach, čo sa nás týkajú. Chcem ti to povedať samá. Prosto chcem, aby si to počul o do mňa a od nikoho iného. Je to už dosť dlho, čo som ti tajila niektoré udalosti, ale čo je najhoršie, tajila som ti to, o čom by si mal vedieť ako prvý. Vieš čo je to láska?“ Opýtala sa Anička. „No asi áno.“ „to je vlastne jedno. Ale chcem od teba niečo počuť.“ „a čo také?“ „že či máš naozaj nejakú priateľku a keď nemáš, tak či máš nejakú tajnú lásku.“ Peter prekvapený otázkou ostal nemo sedieť. PO niekoľkých nádychoch prehovoril: „keď ti mám povedať pravdu…“ „no hovor…“ prerušila Anička Petra. „áno mám.“ „Neviem, či by si mi chcel povedať meno tej tvojej lásky, ale ja to chcem vedieť.“ Peter sklonil hlavu a naznačil Aničke, aby skúsila hádať. „nie, Peťko prosím ťa povedz mi to.“ „najprv mi povedz to, čo si mi chcela povedať.“ „Vieš, keď ja sa ham bim, obavám sa niečoho a poviem ti pravdu – nechcem ťa stratiť. Tak som prišla aj o dobrého kamaráta nedávno. Nechcem, aby sa stalo to isté.“ Anička sa rozplakala. „Peťko si jediné šťastie, ktoré som mohla postretnúť na tomto svete. Vieš prečo si to pre mňa všetko robil… Viem…. Viem…“ Nastalo ticho. Anička a Peter nič nepovedali. „môžem sa ku tebe pritúliť?“ Opýtala sa Anička smutným hlasom. „áno, môžeš anjelik.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: