Skip navigation


„Minulosť bolí, ale nie je ta najdôležitejšia, čo môže ovplyvňovať súčasnosť a hlavne budúcnosť.“ „Anička, áno, určitým spôsobom máš pravdu. Minulosť na nás vplýva, ale niekedy chtiac nechtiac ju nedokážeme ovplyvniť. Tak je to aj u mňa. Keby som nepoznal minulosť, hneď by som ti niečo povedal. Vlastne ani by som ti to nemusel hovoriť.“ „Nie, nič nemusíš hovoriť. Ja chcem počuť tvoje srdiečko. Prosím ťa, ak ma miluješ…“ „Nepros!“ Peter prerušil Aničku. „Ja neprosím, ja iba tužím po tebe. Nič nechcem nasilu. Chceš cítiť úprimnú lásku, musíš ju získať aj úprimne. Nebojuj pre lásku, ale za lásku. V tom je velikánsky rozdiel. Ja nebojujem za to, aby som ťa mala. To by už nebola láska. To by bola obyčajná ilúzia, ktorá neskôr by sa zmenila na realitu. To nechcem!“ Peter si povzdychol a po krátkom premýšľaní začal: „Ja viem dobre po čom tužíš. Tužíš po tom, čo sa ťažko hľadá. Možno, že som to ja a možno to nie som ja. Ja ani vlastne neviem ako to je. Chcem byť tvoj, no zároveň rozum hovorí nie…“ Petrovou hlavou preletelo niekoľko myšlienok: Peter, nerob to. Nie, nerob to. Ona si ťa zaslúži, ale ty si ju nezaslúžiš. Miluješ ju srdcom, no nie si pripravený na jej úprimnú lásku. Pod pojmom láska ako takým si predstavuješ niečo iné. Anička v tomto je určite ďalej. Ty v láske vidíš to, čo ona nepoznáva. To, čo ona nepoznáva je dobré a to, čo ty poznávaš je zlé. Nie je to výmysel. Vieš sám, že ublížil si jej viackrát. Tak ešte si schopný ubližovať nežnému stvoreniu ďalej? Peter sa potriasol. Hnusili sa mu myšlienky. Nechcel nič počuť. Chcel, aby všetko, čo sa dialo okolo neho bol iba sen. „Myslíš si, že bola by si pri mne šťastná?“ opýtal sa Peter tichým, neistým hlasom. „áno, bola by som šťastná. Veď ja som pri tebe bola stále šťastná. Keď mi bolo smutno, stále si ma rozveselil. Bol si to pravé ty, čo si počúval moje problémy. Stále, keď bolo mi smutno si ma patrične podporil. Máš toľko sily vo svojom vnútri, čo ja môžem iba po takej ticho snívať.“ Peter sa usmial a s určitou dávkou úsmevu sa opýtal: „Nechceš aj teraz ti ju požičiam?“ Anička pochopila. Peter sa potreboval konečne usmiať. „No, jasnačka. Ja budem tvoj pokemon. No vieš ten bleskožráč, čo sa musel stále nabíjať na nabíjačke, aby mohol strieľať blesky.“ „Vieš čo? Ty budeš môj pikaču.“ Anička sa začala chychuňať. „Ale ty si môj blázonko“ a dodala so smiechotavým hlasom: „bol si, si a budeš môj blázonko.“ Anička sa zahladila do jeho očí. „Peťko?“ Opýtala sa Anička. „no, prosím?“ Peter sa usmial. „milujem ťa! Už nič nechcem riskovať. Nič… Teba jediného môžem mať. Ty si ten pravý, čo dokáže otvoriť moje srdiečko. Hovoril si pred chvíľočkou o minulosti. Ja som ti tvoju minulosť už dávno odpustila. Človek musí vedieť odpúšťať. Bez toho ani láska by neexistovala. Veď vieš sám, že aj v láske je mnoho klamstiev. Ale ja ti hovorím svetu pravdu. Nechcem nikoho iba teba. Chcem byť stále s tebou a z nikým iným. K celému šťastiu chýbaš iba ty. Šťastie sa skladá z malých i veľkých tehličiek. Ty si ta veľká tehlička, ktorú si chcem chrániť. Chrániť a chcem ju držať v naručí. Tak ako si ma ty držíš teraz.“ „Anička ďakujem Bohu, že ťa vôbec môžem mať.“ „Neďakuj. Ty ma máš aj bez toho.“ „Už sa radšej nič nepýtam.“ Povedal smutne Peter. „Ale pýtaj sa na všetko. Všetko, čo chceš o mne vedieť, tak sa môžeš dozvedieť. Láska nie je o tajnostiach. Obaja, napr. ja a ty by sme mali vedieť všetko o sebe, bez ohľadu o čom to je.“ „To máš pravdu. Ale prax lásky hovorí niečo iné.“ „Peťko, máš pravdu. Tak to bolo aj v minulom vzťahu, čo som mala. Veď vieš sám, ako to skončilo.“ „Ale nerozprávajme sa o minulosti… Rozprávajme sa o nás. Veď si hovorila, že minulosť nás nemusí v súčasnosti trápiť.“ „Ale jasnačka… Budeme sa rozprávať iba o nás a hlavne o tebe, lebo ty si moja hviezdička… Taká tajná hviezdička. NO, ja ti to hovorím, že nie si tajná, ale skutočná.“ Anička podala tajne ruku Petrovi. Ostala ticho opretá. Začala snívať… Premýšľala nad tým, čo sa jej snívalo minulú noc. Vystúpila som z auta do opustenej ulice. Ulicu pokrývalo menšie šero. Na ulici nebolo ani nohy. Začala som kráčať smerom k neznámej budove. Okolo budovy sa tiahol poľný chodníček, ktorý smeroval do parku. Prešla som okolo budovy. Odrazu som objavila v diaľke neznámeho človeka. Blížil sa ku mne . V ruke držal neznámy predmet, ktorý sem-tam opravoval druhou rukou. Vykročila som oproti nemu. Niečo ma priťahovalo k nemu. Ako keby som už chcela byť iba jeho. Neznámy človek sa neúprosne začal blížiť ku mne. Keď tu odrazu začal utekať oproti mne. Po pri behu niečo hovoril. Nerozumela som mu. Zľakla som sa, že čo mi chce spraviť. No, ako si môj strach upadol, keď som sa mu pozrela do oči. Mal pekne zelené oči. Bol to mladý chalan, ktorý bol prezlečený za rozprávkového princa. Ani som sa nenazdala a už bol pri mne. Vzal si ma do naručia a jemným hlasom niečo povedal…

Reklamy

One Trackback/Pingback

  1. […] “Počasie odpovedá na dôležité otázky”, Štedrovečerná večera…Neuveriteľná nesúvislosť: Nebojuj pre lásku ale za lásku, alebo o tajnom sne (kapitola 6)Vianočný, mŕtvy útok Slovákov, alebo o tom, aká je […]

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: