Skip navigation


„Nie, nemyslím. A vôbec – prečo by som aj mala myslieť na neho?“ Opýtala sa Zuzka vyčítavým úsmevom. „Usmievaš sa tak, ako keby si klamala. Čo je na tom pravdy?“ „čo ja viem.“ „ja asi viem.“ Ozvala sa Anička. „Peter, na tom pravdy nejakej bude. Pozri na ňu a na jej očka… A ten úsmev. To všetko hovorí za jej vnútro.“ „Ale Anička… Už si sa dostala k slovu…“ Zuzka sa začala smiať. Anička nevedela, čo ma povedať a preto začala sa smiať a prehovorila: „Peter, aj ona sa na mňa hnevá a vraj že super kamoška.“ „Ale veď je“ povedal Peter. „To dúfam, že sme stále ešte dobré kamarátky.“ „ja si myslím, že ste. Keby som tu nebol, tak už by ste sa rozprávali o svojich babských problémoch.“ „nieeeee, ja by som si taká istá nebola.“ Vyčítavým hlasom dodala Zuzka a spýtala sa Petra: „vieš, čo by sme riešili?“ „no, veď ti hovorím, že vaše babské problémy.“ „A vieš aký je najvážnejší náš babský problém?“ „To by si chcela od do mňa veľa. Ja sa do vašich problémov vôbec, ale vôbec nevyznám.“ „To by si sa čudoval, že aký problém riešime.“ Anička sa neistým pohľadom pozrela na Zuzku: „len mu nepovedz niečo tajné.“ „Tých tajnosti my máme veľa však?“ „máme a koľko…“ začala sa smiať Anička. Peter sa upravil a prehovoril: „no, len mi povedz aspoň jednu. Najlepšie by bolo, keby bola o Aničke.“ „Peťko také nemôžeš vedieť.“ Dodala Anička. „Ale môžem. Určite nie sú to zlé veci.“ „nie, nie sú. Toho sa nemusíš báť. Anička je dobré dievčatko.“ Obhajovala Zuzka Aničku. „Určite je lepšia ako ty.“ „Ale nerob zo seba siláka. Ja ťa až veľmi dobré poznám…“ váľajúcimi očkami povedala Zuzka. „to nie je pravda. Mňa nikto nepozná.“ „asi máš pravdu.“ Povedala smutným hlasom Anička. „vidíš Peter, Anička by ťa chcela spoznávať viac a viac.“ „To už som si všimol. Je to pekné, že chce niečo nové spoznávať.“ „To máš úplnú pravdu. Ty si naozaj niečo nové. Taký prípad sa málokde nájde.“ „Aj Anička je taký prípad, ktorý sa málokde nájde.“ Dodal Peter. „Anička o to viac.“ „super. Nechcete, aby som náhodou odišla?“ Peter a Zuzka boli prekvapený. Nevedeli, čo chce tým povedať Anička. situácia sa zmenila a tým aj klíma, ktorá prevládala. Peter ostal trochu prekvapený, pretože nečakal, že to sa jej dotkne. Zazrel, že Anička asi trochu žiarli. Nevedel vlastne prečo, ale jedna vec mu asi došla. žeby Zuzka ma milovala? Ale veď ona ma priateľa asi nie? Síce ho nepoznám, ale to, čo spravili predtým, ako vošli do miestnosti hovorilo za všetko. Vypadali dosť zamilovaní a taký neodlučiteľní. Ako keby to bola súčasť skutočnosti. Síce aj ja milujem Aničku, ale to by som nespravil. Možnože, nemôžem sa porovnávať s tým neznámym milencom Aničky, ale predsa – niečo na tom bude. Prečo Anička tak zrazu zmenila svoj úsmev? Prečo sa na mňa nahnevala? Alebo teda – prečo sa tak škaredo pozrela na Zuzku? Ako keby jej chcela niečo vyčítať. Zrejme niečo bude v tom, že tým vraj že „najvážnejším“ problémom som ja. „nie, nechcem.“ Povedal Peter smutným hlasom. „veď vieš, že si tu pre mňa.“ Anička nečakala takýto uder do srdca. Je toto možné? Nie, ja mu neverím. Určite si robí srandu. Veď ako ho už poznám – zo všetkého si robí srandu. „vážne?“ Opýtala sa Zuzka. „neveríš?“ „no, neviem, neviem… Dosť si teraz prekvapil mňa a určite aj Aničku. Aj teba by také niečo prekvapilo. Myslel si to naozaj vážne?“ „to vie už Anička.“ „fihaaa, čo sa ja už nedozviem. Vy spolu chodíte?“ „nie.“ Anička smutným hlasom dodala. Do viac-menej opustenej miestnosti vstúpil neznámo známy pán. Na druhom konci miestnosti si na stoličku zavesil vetrovku a následne vykročil k Zuzke. „no, čo objednal si to?“ „áno, čo si chcela a ešte niečo na viac, ale to už je prekvapko. Dúfam, že ťa to poteší.“ „no iste – čo by ma nepotešilo od teba?“ a pokračovala: „Toto je Lukáš a on sa vola Peter a ona Anička.“ Peter podal ruku Lukášovi „Peter.“ Anička odsunula trochu stoličku a postavila sa. Pozdravila Lukáša, tak ako to robia obyčajne babenky a dodala: „Som rada, že sme sa mohli spoznať.“ „tak nič my už pôjdeme si sadnúť. Vy sa pekne držte a Peťo pamätaj na niečo… Nehanbi sa!“ „ale veď, ja nie som hanblivý?“ „Ale si. No nič pekne sa majte. ahojte.“ Rozlúčili sa so Zuzkou, ktorá si išla sadnúť k stolu s Lukášom. „Veď si mohli isť sadnúť ku nám nie?“ „mne to je jedno. Mne je lepšie, keď sme samučký.“ „Začalo sa ti to páčiť?“ „Aj áno.“ „A to prečo?“ „je to také romantické.“ „naozaj?“ „To by si sa čudovala. Ale naozaj je to pekné.“ Anička nevedela, čo chcel tým povedať Peter. „Ale chcem ti ešte niečo povedať. Teda chcel by som ťa o niečo poprosiť.“ „čo by si tak chcel?“ „chcel by som, aby si mi odpustila to, čo sa stalo pred chvíľočkou. Dokážeš?“ „dokážem a vieš prečo?“ Anička na odpoveď nečakala: „Odpúšťať sa musí, lebo ak neodpúšťaš, potom všetko, čo nedokážeš odpustiť ťa boli . Tým, že niečo niekomu odpustime nás stavia do pozície toho, čo dokáže žiť aj s určitými prekážkami. Ja sa riadim podľa toho aj v bežnom živote i v láske. Odpúšťať je asi najkrajšie na svete, čo môžeš spraviť . Ak úprimne odpustíš, potom aj úprimne môžeš žiť. Neber to doslovne, pretože je to iba taký povrchný pohľad . Dá sa odpustiť, ale nedá sa zabudnúť. Keď ti poviem pravdu, tak v tom, že som sa nahnevala, bolo niečo iné.“ „a čo také?“

Reklamy

2 Trackbacks/Pingbacks

  1. […] nesúvislosť: Bol/a si, si a budeš iba moja/môj (kapitola 11)Neuveriteľná nesúvislosť: Zuzka si doťahuje Petra(kapitola 10)Neuveriteľná nesúvislosť: do pizzerky prichádza neznámo známy párik […]

  2. […] nesúvislosť: Bol/a si, si a budeš iba moja/môj (kapitola 11)Neuveriteľná nesúvislosť: Zuzka si doťahuje Petra(kapitola 10)Neuveriteľná nesúvislosť: do pizzerky prichádza neznámo známy párik […]

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: