Skip navigation


„jedná maličkosť. Myslím, že nenahnevala som sa, len som trochu nesprávne reagovala. Skôr by som povedala, že ty mne to máš odpustiť.“ „Ale čo? Nechápem ti!“ Peter sa pozrel skúmavým pohľadom na Aničku. Anička naznačila očkami, že zneistela. „ale veď to, čo som ti spravila nie?“ „No čosi sa zbláznila Ty môj pikaču?“ „Nie, ja som sa nezbláznila, ale pobláznila som sa.“ „Naozaj? A ako?“ Anička sa pozrela Petrovi priamo do oči. „Peťko?“ Anička sa opýtala, ako keby chcela niečo naznačiť. „No, prosím?“ „Veríš mi všetko, čo ti hovorím?“ „a ako to myslíš?“ „No, či mi veríš, čo som ti stále hovorila a hlavne, či veríš tomu, čo som ti povedala dnes.“ „verím ti. Možnože správam sa tak arogantne, že vôbec si to nevšímam, ale ono to v skutočnosti tak nie je. Počúvam ťa, dotikajú sa ma tvoje myšlienky. Veď vieš, že ja som ťa stále vypočul a bolo mi jedno o čom si mi hovorila. Potom na odplatku som sa ti ja niekedy vykecal. Nevieš, stále som ti niečo hovoril, čo ma trápilo, čo so mnou hýbalo a tak.“ „Predstav si, že ja som to brala normálne. Síce jednu vec si určite nepovedal každému, ale ostalo to v mojom vnútri, tak ako si ostal ty v mojom srdiečku. Mam jediné želanie…“ Anička bola prerušená otázkou: „A aké želanie?“ „Peťko, nevieš?“ „no, som teraz v rozpakoch.“ „A ja som si naivne myslela, že to vieš. Až z tvojou priateľskou láskou som zistila, čo je skutočná láska. Preto aj hovorím, že priateľská láska. Nie je to ta práva láska, ktorá je len čistá. Síce možnože aj je, len ty sa niečoho obávaš. Možnože hovorím ti to neskoro, lebo máš vytypovanú inú kočku. Ale poslednú nádej nestrácam. Ale iba nádej, silu som už stratila.“ „Nestrácaj nič. Nádej ti dám a aj tu poslednú silu ti podám. Len prosím ťa o jedno…“ „O čo?“ „miluj ma!!“ „Peťko!!!“ nestihla sa ani obzrieť, či sa na nich niekto pozerá a hneď ako prvé pobozkala Petra na líčko. „Milujem ťa. Už nie možnože, ale už iba určite. Ja viem, že niekedy si ma miloval. Pamätám si to… Teraz som už iba tvoja. Ver, never, ale už to nechcem, aby sa zmenilo. Nie, nie sú to krásne slovíčka do neznáma. Nechcem ti dokazovať, že ako ťa neskutočne milujem, nechcem ťa bozkávať, len preto, že spolu vraj že chodíme, nechcem ti písať básne, ktoré nemajú zmysel. Nechcem byť iba tvoja ako nejaký materiál, ale ako nejaká hodnota, o ktorú sa budeš môcť oprieť, keď budeš to potrebovať. Nechcem byť tvojou postavičkou v tvojom náručí. Chcem byť človiečikom, na ktorého sa budeš môcť oprieť počas celého dňa. Nechcem, aby si ma miloval iba pre jedno. Chcem, aby si ma miloval pre moje vnútro a až potom pre moju krásu, ak vôbec som pekná. To musíš posúdiť ty. Ale ak ma miluješ, tak nemusíš nič posudzovať. Nepotrebuješ to ty a ani ja. Dúfam, že všetko, čo bolo zlé v minulosti ostáva iba zabudnutou minulosťou. Všetko ti odpúšťam a aj to, čo som ti už dávno odpustila. Síce znie to smiešne, ale je to pravda. Teraz som si istá, že všetko, čo teraz robím a hovorím je správne. Nie som neomylný človek, ale teraz som si istá, že žiadnu chybu nerobím. Hovorím ti to iba z moje ho vnútra, ktoré je zaplnené iba tebou. Bol si, si a budeš v mojom srdiečku mať svoje miesto. Už dosť dlho ťa milujem a viem, že to, čo som cítila k Markovi bolo iné. My sme sa spoznali z jedného dňa na druhý. S tebou je to oveľa Inak. Do školy už spolu chodíme dosť dlho a okrem toho hovoríme si takmer všetko . Myslím, že ja ti hovorím asi toho najviac. Poviem ti aj pravdu, že niektoré veci nevedia ani moje najlepšie kamošky.“ „čo ja slabučký môžem na také slovíčka povedať? Nič.“ Peter sklonil hlavu a poutieral si slzy. „Anička, ja ti verím všetko, čo mi hovoríš. Dúfam, že tým, že spolu budeme chodiť nestratím všetko. Bola si, si a budeš mojou najlepšou priateľkou. Ešte by som to doplnil o niečo… Bola si, si a budeš mojou láskou. Budeš mojim anjelikom, ktorému sa chcem odovzdať. Chcem, aby si ma zmenila, chcem, aby si zo mňa urobila iného človeka. Chcem, aby som konečne vedel a hlavne cítil, čo je pravá láska. Už sa nechcem sklamať v láske. Nechcem, nechcem, nechcem…“ Peter sa naklonil a pozrel sa do Aničkiných očičiek: „Chcem byť iný, tvoj, šťastný, milovaný, skutočne objímaný, tvojou láskou navždy zabitý, nech viem, že si to ty, ktorá ma skutočne miluje.“ Anička sa obzrela, že či na nich nepozerajú od vedľajších stolov. Jeden pán sa trochu podozrivo obzeral, ale inač každý sa venoval svojmu jedlu, ktoré pred sebou mal. Niektorí sa rozprávali o všetkom možnom i nemožnom – Práca, deti, problémy. No, veď problémy našich rodičov a problémy dospelých. Okrem Zuzky, ktorú nebolo poriadne vidno tam nesedel niekto taký, čo by ich mohol poznať. „Môžem ťa pobozkať konečne?“ Opýtala sa Anička.

2 Trackbacks/Pingbacks

  1. […] me of new posts via email. Neuveriteľná nesúvislosť: Bol/a si, si a budeš iba moja/môj (kapitola 11) RSS […]

  2. […] alebo Dzurinda nie, Mečiar áno?Neuveriteľná nesúvislosť: Horúci bozk (kapitola 12)Neuveriteľná nesúvislosť: Bol/a si, si a budeš iba moja/môj (kapitola 11)Neuveriteľná nesúvislosť: Zuzka si doťahuje Petra(kapitola 10)Neuveriteľná […]

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: