Skip navigation


Stranil sa odpovediam na otázky, ktoré mu kládlo svedomie. „Asi to už tak musí byť. Možnože je to provokácia a možnože je to skutočnosť, ktorú si neuvedomuje.“ Ticho zdieľal len pre seba svoje myšlienky. Pristúpil k pultu, kde za pultom stala pekná 19-20 ročná čašníčka. Usmial sa a poprosil ju všetko to, čo chcela Zuzka, Anička a on. Čašníčka škaredým (skôr znechuteným) pohľadom prikývla. Peter čakal, že čašníčka zareaguje o čosi krajšie a hlavne – príjemnejšie. Ale nuž už nič nenarobím. Asi nemá dobrý deň, musel jej niekto ublížiť, alebo niekto zo zákazníkov ju naštval. „A čo sa tak hneváš?“ Opýtal sa Peter smutno-rozžeravenej čašníčky. „Ale nič. Na všetko už môžem kašlať. To je taká sprostá práca, že môžem na všetkých zvysoka.. No vieš čo… No, čo by si ty robil, keby ti najprv zákazník vynadal len preto, že som „nemotorná blondínka“? Potom ešte aj šéfko príde a keca tie svoje hlúposti o tom, že ako vynikajúco všetko flákam. Čo by si ty robil na mojom mieste?“ Peter sa usmial a odpovedal: „Mál by som všetkých… No vieš asi kde.“ „áno, chápem. Všetkých by si jednoducho poslal medzi rybičky.“ „Také niečo. Ešte TO Spresním – POSLAL BY SOM ICH MEDZI Žubrienky. Tie sa na ten svet skôr hodia.“ Čašníčka sa začala smiať. „Rybičky +žubrienky =svet pre „najdokonalejších idiotov“. Ale to medzi nami kolega. A inač ako sa voláš?“ „Peter a ty?“ „Diana.“ Peter sa natiahol cez pult a podal Diane ruku. „Teší ma Dianka.“ „Chodíš na nejaké disky?“ Opýtala sa Diana Petra. „No ako sa to vezme. Nechodím každý týždeň, ale tak raz za mesiac si odskočím a ty?“ „Ja chodievam skoro každý víkend. A kam chodíš?“ „väčšinou tu hneď vedľa, čo je ten disko klub.“ „Veď aj ja tam chodím. Môžeme si vymeniť čísla a niekedy sa môžeme stretnúť na diske alebo len tak. Veď to je už na tebe.“ Peter prikývol. Vybral si mobil a začal si opisovať jej číslo. V tom za neho nenapadne prišlo jedno dievča. Nechcel sa tak nenapadne, drzo pozerať za seba, ale bol zvedavý. Opísal si číslo a podal mobil Diane. Obzrel sa za seba a čo nevidí. Veľké nešťastie alebo len smola? Pred chvíľou som ju ja prichytil a ona mňa prichytila teraz… Je toto možné? Peter po krátkom zamyslení sa pozdravil. „Ahoj Lucka. Nejako máme na seba šťastie, nezdá sa ti?“ Lucka sa usmiala, no vyčítavým pohľadom naznačila, že sa jej niečo nepáči. „To ti poviem. Pred chvíľou si prekvapil mňa a teraz som prekvapila ja teba.“ „v tom máš úplnú pravdu.“ Peter sa obzrel na Dianu a gestom naznačil pozdrav. „Ahoj!“ Peter sa pobral naspäť k stolu. Nič mu neletelo hlavou, len mu niečo vadilo. Niečo ho trápilo. Ako keby to, že dal neznámej dievčine vlastne číslo ho bolelo. Obával sa toho, aby Diana mu nezačala písať pekné SMS, ktoré by si nemohla Anička prečítať. Veď sľúbil si sám, že nebude klamať, nebude nič zatajovať. „A vôbec dá sa to?“ Položil si sám pre seba otázku. „nedá sa to. Asi. Alebo nedokážem to iba ja?“ Na odpoveď nehľadal žiadne riešenie. Ďalšia vec, ktorá ho vtrhla do myšlienok bolo nečakané stretnutie s Luciou pri pulte. „A čo keď to povie Aničke? Čo keď jej povie, že som ju „vraj že“ podvádzal?“ Peter sa snažil schladiť svoje dotieravé svedomie. Nie, Lucka to nemôže spraviť, lebo to ublíži Aničke. Nebude mi veriť a viem aj prečo. Tak sa naučila žiť, že veriť sa dá len do vtedy, ak je možné zaručiť, že druhá osoba je verná. No ten „hraničný“ skok medzi vernosťou a nevernosťou je nejasný. „Kedy si môžem povedať, že som neverný?“ Položil si otázku Peter, na ktorú si nehľadal vlastnú odpoveď. Napadlo ho, že položí túto otázku svojim večerným spoločníčkam, Aničke a Zuzke. Ešte raz, na upevnenie a ujasnenie si zopakoval otázku: „Kedy sa človek vo vzťahu stáva neverným?“ Z myšlienok ho vytrhol pekný pohľad Aničky, ktorá jasne dala najavo, že sa teší jeho spoločnosti. „Kdeže si bol tak dlho?“ Anička sa spýtala zamysleného Petra. Peter chvíľočku premýšľal a prehovoril: „ale tak čakal som, pretože som bol tretí.“ V tej chvíli Petra napadlo. „Prečo klameš, keď nemáš dôvod? Tak chceš dokázať, že už nechceš klamať?“ „Aha.“ Dodala Anička. „A čo ste takého rozoberali za mojej neprítomnosti?“ „Všetko možné. Teba, Zuzku, mňa…“ V tom do rozprávania Aničky vstúpila Zuzka: „rozoberali sme aj vás dvoch.“ „áno, hoci, neviem kedy, ale nič mi iné neostáva – musím len súhlasiť.“ Úsmevom dodala Anička. „A čo ste riešili?“ „Také babské záležitosti, o ktorých chalani obvykle nevedia.“ „To budú teda riadne tajnosti.“ Peter naznačil, že sa mu to nepáči. Ale zároveň sa usmial, keď si uvedomil, že oni si z neho robia srandu. „Naozaj by sa tak vážne rozprávali o nás, o mne a Aničke? Veď keby to bolo naozaj, tak Anička sa neusmieva tak podozrivo.“ Myšlienky Petra ho ubezpečovali, že všetko, čo mu hovorí Zuzka je minimálne len pokus o doťahovanie. „Tajnosti to boli, ale už nie sú.“ Po chvíľke ticha Zuzka pokračovala: „Anička mi niečo povedala. Určite vieš čo.“ Zuzka si obzrela usmiatu, šťastnú Aničku a prekvapeného Petra a prehovorila opäť k Petrovi: „Nejako som ťa prekvapila čo?“ Peter sa zamyslel a vyčítavým hlasom odpovedal: „nie prečo?“ „Ale vidím to na tebe. Ten tvoj pohľad na Aničku niečo hovorí. Veď nemusíš sa prečo hanbiť. Vieš aká by som bola šťastná, ak by som bola na Aničkinom mieste? Vieš aká by som bola šťastná, ak by som s tebou bola vo vzťahu?

Chceš Oznámkovať tento Blog?

Svoje návrhy, nápady, inšpirácie, kritiku môžeš zdieľať sem:


Ostatné časti a aj „sídlo“ tohto príbehu nájdeš sem:

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: