Skip navigation


Po Zuzkinej položenej otázke z poza dverí vyšla čašníčka, ktorá niesla v jednej ruke 3 taniere a v druhej ruke držala šálku kávy. „Kde bude káva?“ Opýtala sa čašníčka. „tu.“ Naznačil a povedal Peter. Usmial sa a pozrel sa jej do mierneho výstrihu. Zaujímavý, ale nemôžem sa pozerať, lebo si to obe všimnú. Nemôžem, lebo Anička by žiarlila, že pozerám jej tam ako nadržaný blázon. A čo tak sa zmeniť a dať si jedno predsavzatie? Opýtal sa Peter vlastného vnútra. Vnútro neodpovedalo. Nevedelo, čo tým myslí. Chcem sa zmeniť. Už nechcem robiť to, čo som robil inokedy. Nie je to „nevera“, keď sa pozerám nejakej kočke do výstrihu? Neviem. Veď je to moderné? Či nie? Alebo moje predsavzatie nemá na tomto svete zmysel? Aj tak, čo si sľúbim, to si nesplním. Tak prečo si dávať nejaké predsavzatie? Nie je to len modernosť doby? Niečo si sľúbim a nikdy nesplním. Aký potom to ma zmysel? Nepodvádzam seba, svoje vnútro, svedomie, srdce a v neposlednom rade aj svojho miláčika? Podvádzam. A už len z toho princípu, že si niečo sľubujem a nikdy nesplním. O tom druhom nehovorím. To robia aj kočky. Náhle ako sa im naskytne možnosť, tak snažia sa ju využiť na nenápadné obstreľovanie pohľadom. Milujú to. Hlavne vtedy, keď chalan sa tvarí, že o ničom nevie. Ale sú to iba hlúposti, lebo všetko, čo je moderno-prirodzené je najdokonalejšie. Prečo by som nemohol robiť to isté ako robia iný? Čašníčka vzala špinavé taniere a pobrala sa rýchlym, svižným krokom preč. Ponáhľala sa. Ako keby nechcela vidieť Petra. Nepáčilo sa jej, že Peter sa pretvaruje . Prečo taká pretvárka? Opýtala sa Diana svojho ja. Nechápem. Som aj ja taká? Možnože som aj horšia. Priznávam. Mala som ho pekne pozdraviť: „ahoj Peťko.“ Hneď by ta jeho spolu sediaca preletela svojim pohľadom mňa, stenu i všetko ostatné. Ale naozaj trochu aj závidím. Tie jej očka? Aj ja by som chcela mať také modručké, výrazné a hlavne, také usmiate. Hoci nie som na baby, ale naozaj je kočka, ktorej sa malo ktorá vyrovná. Nechápem. Ako som sa mohla do niekoho takto zblázniť?
„Peťko nejako podivne požmurkával.“ Podpichla slovom Zuzka zamyslenú Aničku. „čo sa ti na nej tak páčilo?“ S povzdychom sa opýtala Anička a pokračovala: „Ktorá sa ti viac Pači? Ja či ona?“ Peter neváhal. Naznačil gestom a povedal: „Si to ty. A vieš prečo.“ Peter nahodil romantický, žiaduci pohľad, ktorý tužil iba po jednom. Tužil po nádhernom, sladkom Aničkinom božteku. Tužil si to zopakovať. Vrátili sa mu spomienky, ktoré prežil s Aničkou. Vnútrom mu preletela istota, že všetko, čo mu dáva Anička nesmie stratiť. Dáva mi veľa. Všetko to, čo chalan potrebuje ona dokáže nahradiť aj obyčajným, nežným pohľadom. Viac nič nepotrebuje na to, aby si mohla pritiahnuť chalana k sebe. Trochu sa natiahol a po jemnom stisnutí ruky prehovoril: „Anička, ty môj anjelik,… Milujem ťa!“ Zuzka sklonila hlavu. Chcela naznačiť, že nič nepočuje, že snivá nad snom, v ktorom nič nehľadá ani nikoho. Začala som kráčať neznámou ulicou, ktorá nejavila známky ľudského šramotenia. Tichým krokom som kráčala do neznáma. Nevedela som, čo je na konci ulice a ani viac-menej ma to nezaujímalo. Tužila som utekať za niekým kto by ma vzal a pomohol by mi utekať týmto svetom. Už nechcem kráčať touto ulicou. Ta jej jednotvárnosť a šerosť mi nič nedáva. Som si neistá. Z pravej strany sa ozval neznámy zvuk. Také šušťanie listov, alebo len vánku? Spozornela som a zároveň moje vnútro zneistelo. Začala som sa báť, že čo môže takéto nočné ticho mne opustenej priniesť. Konečne šťastie alebo len ďalšiu bolesť? Nie, bolesť nie. Musí to byť šťastie, lebo ja si ho želám. Môžem hľadať v tejto opustenej krajine šťastie? Zrýchlila som do kroku. Vrátiť som sa v žiadnom prípade nechcela. Chcela som, aby moje vnútro už nemyslelo na život v meste. Chcela som odisť z krajiny, v ktorej každý sa len pretvaruje. Moje prázdne, zrýchlené vnútro naplnil ďalší neznámi zvuk. Bol už iný. Nechápala som mu. Zľakla som sa. Nešťastie. Preletelo mi mojou hlavou, ktorá tužila poznať pravdu. Ľudský hlas. PO niekoľkých sekundách som pochopila, Ale to, čo povedal som ešte len prehĺtala trpkými slinami. Rozumela som mu až príliš dobre. Veriť či neveriť takejto neznámej, no lákavej výzve? Hlas neznámeho muža sa ukrýval v tajomnom rúšku, ktorý zakrývala tmavá obloha. Pozrela som sa zasnene na oblohu. Padá hviezda. Začínam si niečo želať. „Mám hviezdička iba jedno, jediné želanie na tvoju žeravú silu. Dovoľ mi, aby v tomto svete som dokázala žiť s tebou, s tvojou pomocou. Dovoľ mi, aby som mohla kráčať s tebou a s niekým. Dovoľ, aby ten niekto bol mojím šťastím.“ Sklonila som hlavu a pozrela som sa do jednej i druhej strany. Hlavou mi zaznelo: „Neboj sa. Počkaj ma.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: