Skip navigation


Nechápem všetkému, čo sa deje v tejto chvíli. Počkať? A koho? Alebo skôr – čo počkať? Hľadám si odpoveď na prijemne povedané slovíčka, ale rozhodnúť sa v žiadnom prípade nechcem. Ale prečo sa tak rozhodnúť tvrdohlavo nechcem to neviem, asi chcem si dokázať, že som silná na toľko, že dokážem kráčať aj samučká. Ale naozaj som taká? Veď z toho všetkého mám nesmierny strach. Srdce mi buši, ruky sa mi trasú, prehĺtam trpké sliny a moja hlava sa obava toho, čo môže prísť i neprísť. „Zuzka.“ Ozvalo sa z diaľky. Nechápem. Ten človek s neznámym hlasom ma pozná. Ale ako v tejto tme dokáže rozpoznať moju tvár, tak tomu celkom nechápem. Mojim srdcom preletela nezvyčajná energia, ktorá spôsobila zmenu. Srdce spomalilo svoje búšenie a tak mi dodávalo menšiu istotu. No stále som ostávala v rozpakoch, lebo rozum hovoril: „nepočúvaj ho. Kráčaj tak ako si kráčala do teraz.“ A srdce: „spomaľ a počkaj na neznámeho človeka s neznámym hlasom.“ Nie musím pokračovať ďalej, lebo mojim poslaním nebolo v tejto chvíli a za takých okolnosti spomaliť a zastať. Nechcem sa vrátiť späť, lebo je to „krok späť“. Takéto kroky v žiadnom prípade nechcem robiť. Zo svojho premýšľania som sa vrátila do reality. Kráčam v nej nevedno kam, vidím pred seba maximálne 1 meter, moje srdce začalo po niečom túžiť. Sen alebo túžba? Opýtala som sa svojho ja. Ono odpovedalo: „túžba a veľká preveliká…“ Túžba po čom alebo po kom? Položila som si otázku. Začala som v tejto tichej krajinke zázrakov hľadať tu správnu odpoveď. Napadlo ma. Túžba po láske, ktorá z niekoho strany nie je nikdy vypočutá? Prečo ja musím počúvať iných, ktorí nepočúvajú mňa? Nevadí. Veď len to, že ja niekoho počúvam je dôležitejšie na tomto svete ako som len ja. Opäť som zrýchlila do kroku. Chcela som sa rútiť do naručia, v ktorom by som si bola istá, že ma chráni pred týmto zlom, ktoré ma za posledné dní postihlo. Ale vlastne aké zlo? Žiadne. Bola som zamilovaná, som zamilovaná a chcem byť zamilovaná, ale do koho, tak to už neviem. Aj tak je to zbytočnosť, lebo ten človek ma nikdy nebude milovať tak, ako si to ja predstavujem. Asi som náročná. Musím sa zmeniť. Nemôžem toľko žiadať, pretože ja nedokážem odovzdať ani trochu zo svojho šťastia jemu. Iným rozdávam a na neho akosi kašlem. On si ma nevšíma a ani ja si ho nevšímam a to je strašná chyba nás oboch. Z po za mňa som začala počuť neznámy, zrýchlený krok, ktorý sa rýchlo približoval ku mne. Opäť som zneistela. Kto len to môže byť? Položila som si otázku, aby som si uvedomila skutočnosť. Neviem, nechápem, ale túžim po jednom. Nezáleží kto to je, ale chcem len toľko, aby ten človiečik mi neublížil. Ostatné som schopná zniesť. „Zuzka.“ Neznámy hlas už bol veľmi blízko pri mne. Zasnívala som. Chcem sa s ním nežne milovať. Tak ako si to niekedy predstavujem, ale ako mu to mám povedať? Neznámy muž sa priblížil na diskrétnu vzdialenosť. Prvýkrát som zacítila jeho vôňu, ktorou dokazoval, že nemá zlé úmysly. Len pošuškal moje meno a v nežnosti položil svoju ruku na moje rameno. Je mne ma Objal a postískal. Napadlo ma, že či sa mu mám pozrieť do tváre. Hlavou mi preletelo: „nie, to v žiadnom prípade nesmieš spraviť. Uži si to tak, ako si to len užiť môžeš. Také niečo už nikdy nezažiješ.“ Poslúchla som hlas svojho vlastného vnútra. Neznámy muž stále sa správal ako nemý. Začal ma hladkať po ramene. Druhou rukou chytil mi ruku a postískal ju. Chcel sa pozdraviť? Alebo čo chcel tým naznačiť? Bolo to prijemné. Tak ako keby mi naznačil, že chce takto kráčať svojim celým životom. Spomalili sme, lebo naše tiché miestečko sme už nepotrebovali hľadať. Ulica, ktorou sme kráčali sa skončila a ocitli sme sa na poľnom chodníčku, kde hneď na pravej strane sa rozprestierala veľká, nádherná lúka. Júnové teplé, letné počasie dovoľovalo, aby sme si niekde odskočili sadnúť. Obaja sme nič nehovorili. Zatvorila som očka a svojou rukou som ho rýchlo objala. Nechcela som, aby odišiel. Teraz som sa cítila najpríjemnejšie. Istota, nežnosť, úprimnosť, jemné objatie vytváralo dokonalú atmosféru, ktorú som si chcela užiť svojským spôsobom. Nečakane sme odbočili na lúku. Niečo nás tam ťahalo. Obaja sme asi pochopili, že toto je správne miesto na naše milovanie. Alebo len rozprávanie? Zneistela som. Snažila som sa v cítiť do jeho situácie. Nad čim tak premýšľa a aké má plány? Čo chce so mnou robiť? Či iba ja som taká, že chcem sa milovať? Už nebudem nad tým premýšľať. Nech sa deje to, čo sa diať má. Ruku z ramena preložil si pod moju ruku. Objal mňa a prvýkrát pošuškal. Zátvor si očka. Chcem ťa pobozkať. Zastavili sme a nežne sme sa pritúlili k sebe. Začal hladkať môj chrbát od hora až dole. Pomaly dole a hore rýchlo. Bolo to prijemné. PO niekoľkých pohladeniach priložil moje pery na jeho. Začali sme sa jemne bozkávať. Do svojich bozkov sme vkladali svoje city, nádeje, šťastie, istotu. Pritúlila som sa viac k nemu a ešte silnejšie som ho postískala. Napadlo ma, že otvorím očka. „nie, nesmieš to spraviť, pretože porušíš to, čo ste si pred chvíľočkou sľúbili. Vieš o tom, že sa to aj tak nesmie.“ Pohotovo reagovalo moje vnútro na moju myšlienku. Prestali sme sa bozkať. Začali sme kráčať ďalej po nádhernej lúke. Prijemný letný vánok, nádherný krhiel žltých sediacich, spacích kvetov vytváral priaznivé podmienky na to, aby som konečne prehovorila do tejto rozprávky. „Môžeš si so mnou robiť, čo len chceš.“ Pošuškala som, aby som si bola istá, že to počuje iba on. Nereagoval len pritlačil si ma viac k sebe. Spomalili sme až tak, že sme sa rozhodli, že si sadneme. Vyzliekla som tenký svetrík, aby som na neho mohla sadnúť a samozrejme, že aj z časti trochu ľahnúť. Prvýkrát som sa snažila nadviazať s ním očný kontakt. Nedovolil mi to. Okrem toho viditeľnosť bola veľmi slabá. Mesiac nesvietil a ja som o neho nebojovalo. Nepovažovala som to za dôležité v tejto chvíli. Rozprestrela som svetrík a položila som ho na zem a ľahla som si na neho. On spravil to isté. Ľahol si ku mne. Začal ma hladkať horizontálne po brušku. Sem-tam spravil pohyb hore dolu. Cítila som napätie. Už som chcela to, čo som si predsavzala. No on svojou trpezlivosťou ma zabíjal. Nechápala som, ako môže ma takto naťahovať. Odrazu po niekoľkých minútach sa situácia zmenila. Pomaličky mi začal vliezať rukou pod tričko. Jemné pohyby po brušku ma dostavali do totálneho varu. No on vo svojej hre nemienil prestať. Pohyby zhora nadol mi dávali maličkú nádej, že všetko, čo si predstavujem sa mi splní. Viac sa ku mne pritúlil a pohyb ruky sa zmenil. Opatrne svojou rukou začal hladkať moje hebké prsia.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: