Skip navigation


Obrátil sa ku mne a tichým hlasom pošepkal: „Zuzka?“ „No, čo si prosíš?“ „nič len teba. Chcem byť pri tebe stále. A nie len teraz.“ V tom som sa zobudila zo svojho sna. To je pravda alebo iba lož? Nahmatala som rukou, či náhodou niekto pri mne nie je. Uistila som sa, že ani tichej nádeje niet to. To je realita alebo sen? Opýtala som sa vlastného ja. Už viem… To bol iba sen. A kto bol ten človek? Začala som hrabať v svojej hlave, kde som mala veľký neporiadok. Nič mi ten človek nepripomína a čo by – nič mi jeho tvár a hlas nehovoria. Nechápem. Tak bol to sen alebo sladká realita?
„Anička chcem ti niečo povedať.“ Peter po niekoľkých bozkoch pokračoval. „Tak hovor. Všetkému ti uverím.“ „Veríš mi, že som ťa niekedy miloval?“ Peter sa opýtal Aničky šepotavým hlasom, aby Zuzka nepočula jeho otázku. „áno, verila som tomu. Dokonca viem aj prečo, ale to už nechaj tak. Nechaj to na mne. Niekedy ti to vysvetlím do posledných detailov.“ „OK.“ Anička sa ešte zapozerala do očiek Petra a na margo kostolného ticha prehovorila k Zuzke: „ideme zahrať pravda alebo skutok?“ „No išla by som, ale tak… Jedna dohoda musí platiť…“ „A aká?“ Vstúpil do vyjednávania Peter. „Nič si nebudeme dávať vyzliekať, keď niekto povie skutok OK?“ „Súhlasím.“ Pohotovo reagovala Anička. „Tak to bude zaujímavé.“ Dodal Peter. „Pre teba a zaujímavé? NO neviem, neviem…. Keď si tu nebudeme dávať dolu trička… No už ako myslíš.“ Smiechom dodala Zuzka. „ja tu mám umelú fľašku od sprite. Dúfam, že sa bude dobré krútiť.“ „áno a hlavne nech sa obracia na teba.“ Provokačným úsmevom dodal Peter. „Ty si na mňa niečo pripravuješ výnimočné.“ „to ti poviem, že máš aj pravdu. Bude to riadny trapas . Môžeme sa dohodnúť, že 3krát budeme môcť použiť „pravdu“, aby nebolo to iba o otázkach.“ Navrhol Peter svojim spolu sediacim. „Súhlasím.“ Úsmevom sa pozrela Zuzka na Aničku. Začala sa hrá, v ktorej víťaz nie je nikdy známy. Vyhráva ten, ktorý dokáže dobre taktizovať. „Bozkávala si sa s Lukášom dnes?“ Zuzka si vybrala pravdu a tak musela odpovedať na otázku, ktorú jej vymyslel Peter. „áno, bozkávala som sa s ním.“ „OK, mám ďalšie otázky do ďalšieho kola.“ S potešením konštatoval Peter. V ďalšom kole sa „zlá“ karta obrátila na Aničku. „Pôjdeš za tou čašníčkou a opýtaš sa jej, či sa jej Pači Peter. Ak povie, že nie alebo áno, to je vlastne jedno, tak zavoláš ju sem, že Peter chce jej niečo povedať.“ Anička sa usmiala. “Ja idem za ňou. To bude riadna sranda.“ Vykročila som po miestnosti. Obzrela som sa, že či náhodou niekto nehádže svoje pohľady pravé na mňa. Nikto známy, nikto podozrivý. Vstúpila som do druhej miestnosti a zazrela som pekný obraz, ktorý visel na stene. Veľká nádherná lúka, mnoho hviezd na nebi, jasný mesiac, tiché romantické pritmie, v pozadí neznámy objekt, dvaja ľudia užívajúci si romantické chvíľky svojho života, alebo lásky? Myslím, že života i lásky, ale to nie je podstatné. Vedľa nich som zazrela jazierko, ktoré dotváralo dokonalú nočnú atmosféru v tejto „krajinke“. „Ahoj Lucka.“ Okrem pútavého obrázka ma prekvapila Lucka. „Tak čo ako sa máš? Vidím, že sa zabávaš.“ Začala som vyzvedať od Lucky. „Ale tak prišla som trochu pohrkútať.“ Obzrela som si jej spolu sediacich. Ta blondína mi niečo hovorí. Kto to je? Opýtala som sa svojej pamäti. To nie je náhodou ta druháčka, čo chodí na našu školu? „Teba odniekiaľ poznám.“ Pozrela som sa na ňu. „No, ja chodím do druhého ročníka na tú istú školu ako chodíš ty.“ „veď preto. Aspoň viem, že ma pamäť neklame.“ Lucka sa postavila. „toto je alex, ona je Frederika, ta je nika a ona je tvoja menovkyňa.“ Pozdravila som sa. Tak ako sa patri nie? Obzrela som si Alexa od hlavy až po päty. Začala som porovnávať v mysli jeho a môjho Peťka. Alex bol nižšej postavy, trochu pri sebe a mal dlhé vlasy. Mala som pocit, že mu vôbec nesadnú do jeho imidžu. „No, ja musím isť. Idem za čašníčkou.“ „veď nedávno Peter s ňou bol. Aj ja som sa s ním rozprávala. A inač už ju balil. Veď ho poznáš.“ Stŕpla som. Čo mi to hovorí? Nahnevala som sa na ňu. Neverím, neverím. On by toto nespravil. Neverím už ti ani slovo. “Ale kecaš.“ Na margo slov reagovala Anička. „tak mne je to jedno. Aj tebe to môže byť jedno.“ Nie, mne to nie je v žiadnom prípade jedno. Nedávno som sa s ním bozkávala. Nedávno som mu vkladala srdiečko do naručia a on po za môj chrbát mi toto robí? Neverím, neverím a veriť ani nebudem. Už som uverila mnohým „žvachtam“, ktoré boli iba zveličované. Teraz mu nechám, aby mal možnosť sa ukázať. Poznala som ho. Až veľmi dobre. Nebol v kamarátskom vzťahu zlý. Pomohol, kedy som len ho o to poprosila. Boli sme taká nerozbitná dvojica. On kráčal so mnou (aj kráča?) a ja som kráčala s ním. Mamka si stále vravieva, že spolu chodíme a samá vie, že to je iba môj sen. Rozprávali sme sa o tom s ňou. Povedala mi, že musím veriť, že môj sen sa mi niekedy splní a hlavne, že sa mi naplní do poslednej bodky. „prosím vás, môžem vás na chvíľočku vyrušiť?“ Opýtala som sa čašníčky.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: