Skip navigation


Diana sa obzrela udiveným pohľadom a neisto prehovorila: „A čo také?“ „vlastne mám dve veci, ktoré by som sa spýtala, teda aj požiadala.“ Usmiala sa Anička stým, že sa cítila príliš trápne, pretože oficiálne rozprávať s ňou jej prichádzalo trápne. „Môžem ti tykať?“ „Ale jasnačka, to je najmenší problém.“ „OK, máš teraz chvíľočku času?“ „No, odnesiem k jednému stolu dve pizze a potom aj by som mala mať niekoľko minútiek voľna. A čo potrebuješ?“ Opýtala sa Diana neistým hlasom. Uvedomila si, že to je ta, čo sedela s Petrom pri poslednom stole. „No, chcela by som si urobiť s priateľa menšiu poťahovačku. Neviem, či budeš stým súhlasiť, ale mohla by si mu povedať, že ho máš rada. Ale myslím to iba tak, lebo akože ja s ním chodím. Vieš mi hráme hru pravda alebo skutok a vybrali mi takýto skutok, tak dúfam, že mi pomôžeš.“ „No, keď ide len o to, tak nie je problém. Rada sa aj ja zasmejem. Ale myslíš, že uverí mi to?“ „Ja neviem, ale ty by si išla prvá a povedala by si mu, že ho máš neskutočne rada. Dám ti peniaze, vezmi nejakú čokoládu a daj mu ju a potom uvidíš, že zneistie a to potrebujem. Neverí mi, že som toho schopná, tak len dúfam, že ho tým prekvapím. Ale tak dúfam, že si taká extrémistka…“ „No, ja? To ti poviem, že aj ja mám také super nápady pri tejto hre. Minule sme robili tiež takú podobnú akciovku na jedného chalana. Predstav si, že chudák tomu uveril a my sme sa na tom tak šúľali, že sme nevedeli, či sa máme smiať alebo plakať od smiechu.“ „OK, takže máš aké také skúsenosti?“ Začali sa obe smiať. Dianu napadlo, že by mohli napísať peknú SMsku, ktorá by ho chytila za srdiečko. „Dáš mi jeho číslo a ja mu napíšem SMS. Musíme vymyslieť niečo originálne, aby tomu aj prepadol.“ „OK, tak skús, že čo by si napísala do tej SMS.“ „no počúvaj…“ Ahoj prišiel ten správny deň, keď som sa s tebou spoznala. Pamätáš? Mám iba 1 sen. Buď stále usmiaty, lebo si nádherný. Ďakujem, že som ťa mohla spoznať. Mám ťa rada a snívam po tebe. Diana. Diana sa usmiala. „Tak čo hovoríš na to? Ale ber to s rezervou.“ „Je to super. Napíš mu to a potom choď hneď za ním. Má zapnuté zvonenie, tak určite si ju prečíta a nezabúdaj na tu čokoládu.“ Anička podala Diane peniaze a prehovorila: „normálne mu ju daj. Bude z toho paf.“ „Ja idem na VC, tak nejako to zariaď, aby si to stihla za mojej neprítomnosti. Proste, aby sme ho prekvapili.“ „Dobre, ja idem odniesť tie pizze a pôjdem hneď k nemu.“ Diana vzala 2 pizze a vykročila vpred. štvrtý stôl, druhá miestnosť, to je môj smer. Pomyslela si na margo zopakovania, kde má dať pizze. „nech sa Pači.“ Položila som pizze na stôl a nedočkavo som čakala, čo poviem Petrovi. Zneistela som. Mám to naozaj spraviť? A nebudem to ľutovať? Preletelo mi vnútrom niekoľko divných otázok, po ktorých som zneistela. A vôbec, nemám ho náhodou rada? Neviem. Je to divné. Uvedomujem si, že splanul v mojom srdiečku iskričku nádeje, no na druhej stráne, musím si uvedomiť, že jeho má niekto iný. Ako sa zachovať, aby som niečo neprešvihla? Nuž neviem. Nechám všetko na náhodu, stane sa to, čo sa aj stať má. Vybrala som mobil z vrecka a začala som rýchlosťou svetla písať SMS. Z Niečoho mi prišlo do smiechu. Spomenula som si, ako sme volali jednému chalanovi s kamoškou stým, že ho milujeme obe a že ktorú má on rád. To boli ale divoké časy. Ťažko na niečo také spomínať, pretože pritom až tŕpnem, že aké to boli chvíľky smiechu. No na druhej stráne, neviem, čo by som ja robila, ak by mi niekto také niečo vyparatil. Asi by som ho minimálne prizabila, alebo v tom horšom prípade zabila. Ale to už je vlastne jedno. Ideme na to. Poslala som SMSku a pomaly som začala kráčať okolo stolov stým, že sa obzerám, či náhodou netreba niečo odniesť, či priniesť. Každý sa rozprával o všetkom možnom i nemožnom. Starší páni rozoberali auta, hneď vedľa mladšie dámy rozoberali, že prečo sú muži taký vraj že neverní, naopak, z druhého konca sa ozýval smiech. Ešte, že by som aj ja vedela, že z čoho sa tak smejú. Možnože aj ja by som sa do sýtosti zasmiala. V tejto chvíli a za takých okolnosti by mi to prišlo vhod v správnu chvíľu. Prešla som do poslednej miestnosti a upriamila som pohľad na posledný stôl, kde sedel Peter a ešte neznáma kolegyňa, teda známa, len neviem, ako sa volá. Spomalila som, aby som si spravila vo svojej hlave generálku. Peter si má všimol a ten jeho pohľad do zeme mi hneď naznačil, že čítal si tu SMS. Zuzka z ničoho nič sa začala usmievať. Asi jej došlo, že moja prítomnosť jej nahodí na tváričke úsmev. Pomalým krokom som konečne pricválala k stolu. „Peter? Potrebujem ti niečo povedať. Ale prosím ťa ver mi. Myslím to skutočne vážne. Priblížila som sa k nemu a spravila som podrep. „Peťko? Chcem ti povedať iba 2 veci. Neviem, či máš, alebo nemáš priateľku, ale ja ťa mám rada. Tým tvojím prístupom si rozžeravil moje srdiečko a ja ti takéto srdiečko aj vkladám do naručia.“ Zuzka sa značne začala smiať z toho, že čo som si na neho pripravila. „Dnes je ten správny deň, keď si mi ukázal, že nádej lásky mám hľadať iba v tebe.“ Peter sa pozrel na usmiatu Zuzku a na tváričke sa mu objavil prekvapený grimás. Dotklo sa ho to silno. Prepadol citom, ktoré si predtým ani nedokázal predstaviť, že mu môže takéto mini vyznanie spraviť. „Jednu nádej v srdci mám, jedno miesto pre tvoje myšlienky prepúšťam, jedno slovo pre teba vo svojom vnútri ukrývam, jednu nádej si od teba požičiam. Dovoľ mi, aby som mohla byť iba tvoja.“ Peter sa dostal do rozpakov. Tajne som vybrala s vrecka čokoládu a po nádychu som prehovorila k jeho neprítomnému (alebo prekvapenému?) vnútru. „Peťko, ja ťa milujem z celého srdca. Túto čokoládu ti dávam v nádeji, že si ju budeš tak strážiť, ako chcem, aby si strážil ty mňa. Ďakujem ti za všetko.“ Postavila som sa a podala som do rúk čokoládu. Naznačila som, že chcem sa s ním bozkávať. Teraz už prepadol citom, len hodil odmietajúcu grimasu a zahladil sa do steny a jasne mi dal najavo, že niečo nie je v poriadku s kostolným poriadkom. „ešte ti chcem niečo povedať. Prosím ťa, nemyslí si, že všetko, čo som ti teraz povedala, je iba výmysel. Je to skutočnosť môjho srdiečka, tak prosím ťa, narábaj s ňou jemne.“ Z Z po za dverí sa objavila akože nič netušiaca Anička. „čo sa deje?“ Opýtala sa Petra provokatívne. „ale nič.“ Peter sklonil hlavu. Toho dostalo. Prečo mi dáva také sprosté otázky? Opýtal som sa vlastného ja.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: