Skip navigation


Utíchli sme. Nikto nič nikomu nehovoril. Obaja sme si chceli užiť to, čo možno už nikdy si ani neužijeme. Takmer nočné šero a pouličný ticho búriaci vánok napĺňalo klopkanie Aničkiných lodičiek, ktoré sa rozplývali v ďalekých ozvenách. Kráčali sme vedľa seba ako jedno telo. Tepla a uisťujúca ruka dotvárali letnú, mestskú atmosféru. Chcela som sa mu hodiť do naručia. No, nevládala som spraviť ten rozhodujúci hmat, ktorým by som ho dobrovoľne prekonala. Začalo ma niečo pri srdci hriať. „Milujem ťa!“ Vykríklo moje vnútro. Už som to nedokázala v sebe držať, už som sa nechcela pretvarovať. Z ženského, dokonalého človiečika sa stala obyčajná figúrka. „chcem byť tvojou vilou.“ Po dlhšom čase som prehovorila. Už nechcem byť to, čo som bola inokedy. Chcem byť to, čo si zo mňa spravíš, a to viem, že bude najdokonalejšie pre teba i mňa. Peter po nádychu a krátkom zamyslení prehovoril: „Aj ja chcem byť tvojím škriatkom.“ „ďakujem!“ Rýchlo som odpovedala. Už som ani nechcela počuť, čo mi povie. Vedela som, že všetko to, čo teraz prežívam je to, čo som aj chcela prežívať. Ani v najdivokejšom sne by som si toto nedokázala predstaviť. Vila a škriatok. Dve milujúce tela. Nič nerozprávajúce, ničím neodporujúce sa, ktoré kráčali, čo im len sily stačili. Chceli tak kráčať večnosť. „Napadlo ma niečo.“ Prehovoril tichým hlasom Peter k romantický zamilovanej Aničke. „A čo také?“ Opýtala som sa zvedavo. Dosť som tejto otázke nechápala. Chcel tým niečo naznačiť? Alebo chce mi niečo spraviť či povedať, čo neviem, ako by som vzala? Mysľou mi preletelo. Asi to druhé prichádza do úvahy skôr. „Tak hovor.“ Vyzvala som Petra. „ja ti nič teraz nebudem hovoriť. Len prosím ťa, rob to, čo ti poviem. Neboj sa, nebude to nič zlé.“ Začala som sa smiať. Divné. Teraz som mu už vôbec nechápala, čo chcel tým všetkým naznačiť. Zrazu spravil to, čo som ani nečakala. Vzal pravú ruku a viac si ju na tiahol okolo moje ho boku. Začal jemnými pohybmi na bruchu niečo naznačovať. Nič sme opäť nehovorili. Z po za mráčiku vyletel na svoje putovanie mesiac do pološerej krajiny. Bolo to nádherné. Letná vôňa, jeho prítomnosť, moja zasnenosť, naša žerava láska vytvárali dokonalý obraz večernej krajinky, v ktorej som bola ja a on. Aké sebecké? Prečo iba my dvaja? A prečo nikto iný? „som zamilovaná do teba od ušiek až po päty.“ Náhle sme spomalili. Čas sa zastavil, krajina stíchla, uličné nežné klopkanie Aničkiných lodičiek utíchlo. Začali sme sa k sebe túliť. Nič viac ani menej. „Milujem ťa!“ prehovoril do nič netušiaceho ticha Peter. Anička sa zľakla. Ale v dobrom. Neverila, že to môže spraviť v tejto chvíli. Bolo to odvážne pomyslela som si. Je to nádherné, keď taký dobrý človek stojí pri vás v tých najkrajších chvíľach. Nič som nehovorila. Aj tak slova niekedy nemajú zmysel. Sú iba figúrkami rozhovoru, rozprávky, krajiny, sna. Nabrala som svoju všetku nežnú silu zo svojho vnútra a zahryzla som sa do jeho blízkosti. Viac som ho objala, viac som mu dovolila, aby si ma pritúlil. Konečne mi dovolil to, po čom som aj pred chvíľočkou tužila. Uštedrila som mu na jeho líčko božtek, ktorý si iste ale iste tajne pýtal. „škriatok. Aké pekné stvorenie. Peťko, si môj škriatok.“ Dodala som, aby som aj takýmto spôsobom povedala, že mi na ňom záleží. Tak ako mi na ňom záležalo včera, tak ako mi záleží na ňom dnes, tak aj mi bude záležať na ňom zajtra. Je mojou jedinou oporou. Oporou mojej ženskej jemnosti, čo sa vo mne skrýva, citlivosti, ktorej sa zmocnieva a lásky, ktorej sa dotýka. Opäť sme nič nehovorili. Uličné ticho, letná vôňa prekvitajúcich Kvetov, našich voňavých tiel prehovorila k nám obom . Opäť sme sa podali tomu, čo mu by sme sa nepodali za iných okolnosti. Zamilovali sme sa navzájom do svojich tiel, do svojej spoločnej rozprávky, krajiny. Mesiačik sa skryl za mráčik. Závidel nám. Asi chcel si to tiež užiť. Konečne nás nikto nesledoval. Bolo to krajšie a krajšie. Jemné božteky sa začali meniť na hurikány božtekov. Niekedy je krajšia krajina, keď je ticho, ako keď je hluk. Prečo slova nie a božteky áno? Božteky dokázali viac osloviť naše vnútra, ktoré sa podali roztopašnosti lásky. Utiekali sme od reality, ktorá sa strácala v našich tajných božtekoch a ktorú sme vlastnou slabosťou opúšťali. Zo sebavedomého Peťka sa stávala nežná figúrka . Videla som na jeho očkách, že si niečo pýtajú. Slzu. Nie pre smútok, ale pre situáciu. Pre krajinu, v ktorej sa ocitol. „milujem ťa!“ prehovoril Peter k Aničke.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: