Skip navigation


„ty môj škriatok! Aj ja teba!“ Pohotovo reagovala Anička. oprela sa o mňa svojim dokonalým telom. Páčilo sa mi to. Akú peknú vôňu má? Pomyslel som si. „prosím ťa ostaň pri mne!“ prehovorila Anička do horúceho ticha. Poslúchol som. Začal som sa hrať s jej peknými vláskami. Boli pekné, dlhé. Prstami som sa v nich prehrabával. Hľadal som v nich niečo pekné. Ale čo také? Poslednú šťavu lásky? Alebo potešenia? Najlepšie oboch? Áno, najlepšie oboch. Začal som sa ku nej viac túliť. Jej vlásky ma dostavali do rozpakov. Boli nádherne voňavé. Ich vôňa, jej vôňa ma ťahali viac a viac ku nej. Hoci, boli sme už pri sebe blízko mojou hlavou preletelo. Chcem sa stať jej súčasťou. Chcem byť jej škriatkom, ktorého si skryje do vrecka a odtiaľ by som si ju strážil. Nedovolil by som, aby sa jej čo len rukou niekto pokúsil ublížiť. A prečo taká sebeckosť? Hlúposti. Žiadna sebeckosť ale skutočnosť. Nedovolil by som to pre mnoho ale mnoho dôvodov. Pre jej neskutočne horúcu lásku skladám verš za veršom básni. Riadok za riadkom sa mi pero lame ale jej láska sa mi nikdy nezláme. Pre jej úsmev spomínam na krásne chvíle zamilovaných očičiek. Modré očka, nežnosť, úprimnosť, dôležité pohladenie, poistenie – to všetkého je schopná iba ona. V jednému človiečikovi sa môže skrývať toľko sily? Môže. A je to práve ona, ktorú som našiel. Anička . Aké pekné meno? „Anička?“ Opýtal som sa či je prítomna. Odpovedala pohladením. Nič nehovorila, len chcela, aby som jej niečo povedal, čo asi čakala od do mňa, keď som sa tak opýtal. Pozrela sa mi svojimi modrými očkami do mojich. Pýtali si niečo. Božtek? Pekné slova? Pohladenie? Vyznanie? Najlepšie všetko. Postískal som ju. Naše pery sa po prvýkrát stretli v bozkovom súboji. Bol to nekonečný súboj dobra proti dobru. Pohladkal som ju zhora až dolu po chrbte a nadýchol som sa a prehovoril som do tichej krajinky, ktorej sme sa obaja cítili dokonalo: „Chcem ti povedať niekoľko slov, ktoré sú pre mňa dôležité.“ Kývla hlavou. Opäť nič nehovorila. Monológ. Pomyslel som si a tajne v mysli som sa usmial. „povedať ti, že prečo ťa vlastne milujem by bola chyba. Potom už by sme sa nemohli tak milovať z veľkej úprimnosti a ja to chcem. Chcem byť iba tvoj. Tak ako sme si to sľúbili. Vieš čim sú ženy dokonalé?“ Opýtal som sa viac-menej sám seba a zároveň som si hneď aj odpovedal: „pre mnoho dôvodov. No, ty medzi nimi predsa v niečom vynikáš.“ Prestal som nachvíľočku hovoriť a poriadne som sa nadýchol ako keby som chcel skríknuť zo samého vnútra niekoľko obyčajných, no pre nás oboch dôležitých slov: „si mojou hviezdičkou. A prečo? Pre tvoje modré očka nemožno spávať, pre tvoje pekne vlásky nemožno vravievať zlého. Ruku ti podávam, lebo viem, že tvoja ma ešte viac zohreje.“ Vyhŕklo z môjho vnútra. Zapozerali sme sa navzájom do seba. Nahodila divnú grimasu. Postískala ma a potichučky do uška mi poďakovala: „ďakujem ti, že si to ty, ktorý môžeš pri mne v tejto chvíli stať. Si tou najväčšou cenou pre moje srdce.“ Rozplakala sa. To som chcel alebo nechcel? Chcel. Nebolo mi nikdy jedno, že prečo plakala, ale teraz som vedel, že plače pre radosť a nie pre bolesť. Cítil som to, že mal by som aj ja plakať. Ale naozaj? Ma prečo chalan plakať? Či on ma byť stále na svojich pevných nohách? Ako sa to vezme. Ja mám prečo v tejto chvíli plakať. Aj ja som šťastný, že je pri mne človek, ktorý niečo dokázal pre mňa spraviť a nikdy nepotreboval počuť naivné ďakujem, ale úplne mu stačilo počuť úprimné ďakujem. A to si na nej v tajnosti vážim, ale toto jej určite nemôžem povedať! Tým by som si ju vlastne pokazil. V skutočnej láske sú aj veľké, velikánske tajnosti. Myslíte si, že poznáte predstavu svojho miláčika? Omyl. Mnohokrát ani neviete prečo ste vlastne zamilovaní navzájom do seba. Láska aj preto je krásna. „Si mojou hviezdičkou na modrom nebi. Žeravú lásku od teba dostávam, zohriatu mojim srdcom tebe podávam a moju lásku nikomu nedávam. Láska je tvojim kúskom poznania, do ktorého sa chcem ponárať. Milujem ťa aj preto, lebo si to ty, čo pri mne v tejto chvíli stojíš!“ Nečakane som prehovoril do krajinky, v ktorej sme neustále ostávali. Hoci sme si mysleli, že čas stojí, no on sa pohol dosť dopredu. Ale kto by sledoval minúty v takých chvíľkach nádhery?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: