Skip navigation


Nikto. Ani ja ani Anička. „Poď, pôjdeme pomaličky ďalej.“, pošuškal som smutným hlasom Aničke. Čo sa dalo čakať. Anička odrazu ako keby ohluchla. Nijako neodpovedala a dokonca ani nenahodila nejakú škaredú grimasu. Ostaň pri mne! Prehovárali ma jej očka. Veril som im. Boli také isté, úprimné a nežné, že opäť ich dokonalosť a krása ma premohla. Nedokázal som im odolať. „Hviezdička.“, pošuškal som jej do pravého uška a náhle som pokračoval: „Si jediná hviezdička, ktorej teplo ma nezraní.“ Anička zatvorila očka. Poslúchol som jej očka a spravil som to isté. Začali sme sa jemne bozkávať. Keď tu odrazu nás vyrušil neznámy zvuk z diaľky. Prepadli sme mu. Anička ma o čosi viac postískala a zároveň silno pobozkala. Naznačila mi, že nech sa deje čokoľvek, tak ona chce byť iba so mnou. Uveril som jej, ale zneistel som. „Milujem ťa hviezdička!“, povedal som nevlastným hlasom. Bol to hlas môjho búriaceho vnútra. Vnútro prestalo počúvať a ja som sa svojim vnútorným citom úplne, vedomý i nevedomý poddal. „Ak ti mám v tejto chvíli niečo povedať, tak poviem ti iba tri slová. Ostaň pri mne!“, tichým a zaplakaným hlasom povedala Anička. Zvuk z neďalekej budovy sa opäť ozval. Bol výraznejší a viac s nami ešte pohol ako ten predchádzajúci. „buď ostaneme obaja, alebo pôjdeme preč obaja.“, jednoducho konštatovala Anička. Ešte som ju jemne pobozkal a postískal a vykročili sme tichými krokmi vpred. Čo raz viac a viac som si uvedomoval, že s Aničkou to nie je v poriadku. Nieže by bola nejako chorá, ale prosto len čo raz viac a viac sa bála. Silno som si ju objal a prehovoril som ku nej: „Nemusíš sa báť. Som tu ja, kto ťa určite zachráni.“ Uverila mi. Pohladkala ma po dlaní s silnou dávkou lásky. Opäť to prišlo. Zvuk rozbíjajúceho sa skla sa opäť ozval do uličného ticha. Práve som si spomenul. Minule mi spolužiak vravel, že tu bola nejaká bitka medzi „pouličnými obyvateľmi“, teda medzi bezdomovcami, ktorí sa vraj že bili o nejakú „krásavicu“. Ale ako s úsmevom povedal: „Keď som ju videl prišlo mi chronický na grc. Už som sa cítil na psychiatrickom oddelení s diagnózou bulímie. Ošklbané Vlasi, zvráskavené čelo, červený nos vynikal ako kontrolka prepitosti a hnedé očka nenaznačovali nejakú ženskú nežnosť a prsia? To už ani nehovorím. Doska.“, a začal sa smiať. Smutné. „Ja sa bojím.“, povedala potichu Anička. Obaja sme začali o čosi viac pridávať do kroku. Prepadol som pocitu úzkosti. A čo keď sa stane niečo zlé? Nedovolím, aby sa vôbec také niečo zlé mohlo stať mojej hviezdičke. Spomenul som si na stretnutie stým pouličným Janom. Ako sme sa mu len dali nachytať? My sme ale riadni hlupáci. A že bude dnes vraj že chladno…? Toto by ma nenapadlo v žiadnom prípade. Človek, bohužiaľ niekedy podlieha krajným situáciám, pri ktorých si svoje slová či skutky vôbec neuvedomuje. Tak ako aj my. Chceli sme mu pomôcť a on nás viac-menej oblbol. Keď tu zrazu sa z diaľky ozval krik neznámeho muža: „Stojte obaja!!!“ „Poďme preč!“, hlasným hlasom odpovedala na výzvu Anička. Stiahol som ruku z okolo pásu a chytila sa ma mojej ruky. Začali sme pomaličky behať. „Mňa bolia nohy.“, smutným, prosiacim hlasom konštatovala Anička. Neváhal som. Dokázal som sa vžiť do jej situácie. V takom oblečení aké mala na sebe sa vôbec ani behať nedalo. Topánky na vysokých podpätkoch hovorili za všetko. Náhle som zastavil a dal som sa do menšieho podrepu: „sadni si na moje ramena. Potrebujeme čo najskôr odisť odtiaľ. Miláčik, prosím ťa, sprav to len pre mňa. Nechcem ťa stratiť!“ Poslúchla. Najprv si rýchlo preložila pravú nohu a neskôr pomalším pohybom položila si na moje rameno ľavú nohu. Rýchlo som sa postavil z podrepu a hodil som do svojich nôh všetku silu. „Musíme sa dostať do tej ďalšej ulice, kde by nemalo už hroziť nebezpečenstvo.“, ubezpečoval som Aničku, ktorá len sedela a počúvala moje nádychy i výdychy. Uličné ticho, oslepený priestor, dobré spomienky ma hnali viac a viac do rýchlosti. „Ešte asi 150M a budeme v bezpečí.“, Z posledného dychu som vykríkol. Rútil som sa ako lavína, ktorá chcela zachrániť to, čo ani nemusela vôbec zachraňovať. V diaľke sa už ozýval hluk zabávajúcich sa ľudí. No, ja som stále nachádzal vo svojom vnútri poslednú silu a dokázal som ubehnúť asi 400M s menším nákladom. Hoci, Anička nebola vyššej hmotnostnej kategórie, ale tých 50KG spravili svoje s mojim vnútorným i vonkajším prejavom. Neďaleko od nás, asi 30-40M objavil som lavičku, ktorá bola osvetlená pouličnou lampou. Z posledných síl som ešte dobehával k lavičke. Pri lavičke som prudko zastal a dal som sa do podrepu. Anička rýchlo zosadla z mojich ramien. S posledných síl som sa postavil a rýchlo som si viac-menej ľahol na lavičku. Anička si prisadla ku mne a začala moje neprekysličené telo hladkať. Páčilo sa mi to. Opäť som sa cítil v tej istej rozprávke ako to bolo pred niekoľkými minútami. „už Viem, prečo ma miluješ. Už viem, prečo si toto všetko dokázal spraviť. Už viem, prečo láska je taká krásna. Viem aj to, že teraz a ani nikdy si nezaslúžiš, aby som ťa opustila. Milujem ťa!“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: