Skip navigation


Vzťah dospelých a deti detí sa počas spolunažívania mnohokrát mení, čo znamená, že vzťah rodič a dieťa je neustále v pohybe. Keď je dieťa malé, rodič musí mnohokrát ustúpiť malým prosbám svojich ratolestí, ktoré sú mnohokrát neústupčivé. Keď z malého batoľaťa vyrastie malý „čertík“, rodič musí vysvetľovať rôzne zmeny, ktoré sa jeho dieťaťu zdajú nové. Z malej dcérky či syna sa stáva zamilovaný človiečik, ktorý chce niekoho milovať. Obdobie lások je jedno z najhektickejších pre rodičov i ich dcéry či synov. Okrem spomínaných problémov sa objavujú ďalšie – napr. výber strednej školy či vysokej, prípadne otázka rodičov, že čo uživí ich ratolesti v ďalšom živote. Po skončení vzdelania, uplatnenia sa ich ratolesti, nastáva obdobie, ktoré je asi skutočne najhoršie z hľadiska rodičov i ich už dospelých detí. Vzťah batoľaťa, drobca, slniečka, anjelika, malého čertíka, veľkého čertíka a dospelého sa mení na úplne iný vzťah, v ktorom už nepomáha rodič dieťaťu, ale mnohokrát dieťa pomáha svojim rodičom. Zo spomínaného vyplýva, že vzťah rodič-dieťa je v neustálych zmenách, ktoré si vyžadujú aj určitú zmenu správania. Otázka znie, že kde sa nachádza „hranica“ správania medzi správnym a nesprávnym správaním? A vôbec, je možné určiť takúto hranicu, ktorá by oddelila prípustné správanie od neprípustného? Čo môžeme považovať za prípustné a neprípustné správanie? Mnoho otázok, na ktoré môžeme odpovedať z viacero hľadísk.

Predstavme si situáciu malého (1-2 ročného) dieťaťa a rodiča. Aký vzťah medzi nimi má prevládať? Otázka, že či nadradený alebo podradený, je v tomto prípade neprípustná, pretože dieťa sa učí, čo si môže a čo si nemôže dovoliť. To znamená, že potrebuje osobnosť, ktorá mu ukáže, ako sa má správať. Ak ho naučíme teraz chápať, že čo môže si dovoliť a čo nesmie, tak ono sa nám odmení „pochopením“ vo svojom vyššom veku. Myslím si, že tento vzťah musí byť založený na nejakej nevýraznej nadradenosti, ktorá ukáže dieťaťu prípustné a neprípustné správanie. Inak povedané, ukážeme mu, že kde sú „hranice“ prípustného a neprípustného správania. Ale čo keď premárnime toto obdobie inými problémami? Alebo svojou zaneprázdnenosťou mu to -?? vôbec nedovolíme? Môže zato dieťa, že sa bude neskôr správať ako „maznáčik“? Nie, dieťa v žiadnom prípade za správanie rodičov nemôže zodpovedať. Nedáme mu príležitosť, aby sa naučil „primerane“ správať a potom sa svojim blízkym sťažujeme, aké je to neposlušné stvorenie. Ale popri všetkom, dospelí by si mali položiť pre vlastne vnútro (svedomie) niekoľko otázok, a tak by si možno aj niekedy odpovedali na správnu odpoveď, že prečo ich dieťa je také „dotieravé“. Nemám to overené z osobnej skúsenosti, ale súčasná doba prináša mnoho takýchto prípadov, ktoré za svoje správanie ani nemôžu. Uponáhľaný život, zaneprázdnenosť, nedostatok času, oddelenosť ratolestí od rodičov prináša svoje dôsledky, ktoré sú mnohokrát smutnými prípadmi. Veď najbližší vývoj dieťaťa počas vývinu v matke je už vzťahom, od ktorého sa odvíja jeho pohodlie. Malé batoľa príde na svet, v ktorom hľadá svoje postavenie. Dovoľme dieťaťu, aby svoje miesto na tomto svete našlo s našou pomocou. Myslím si, že rozhodnutie mnohých matiek ísť pracovať už napr. po roku, je príliš diskutabilné. Dieťa v tomto období si hľadá svoje miesto. Konečne Začína sa hýbať, objavovať nevídané skutočnosti, sem-tam spraví to, čo nemôže. Dieťa je odkázané na nejakú „tetu“, ktorá sa o neho musí starať. Dieťa niečo spraví, jeho „teta“ nemá dobrú náladu a konflikt medzi dieťaťom a „tetou“ je na svete. Teta nechápavo začne kričať, že toto a toto sa nesmie. Dieťa nechápavo krutí hlavou a svoje správanie viac-menej nemení. Prosto nemá osobnosť, ktorá by mu povedala, že toto sa nesmie preto, lebo si tým môže napríklad ublížiť. Povedzme si na rovinu, že žiadna „teta“ si nevytvorí taký blízky vzťah k dieťaťu ako jeho matka a dieťa. Z toho všetkého, spomínaného vyplýva, že nie je dôležité len upozorniť, ale najdôležitejšie je najprv vysvetliť a potom upozorniť. Samozrejme, že niekto môže mi odporovať namietať, že takáto metóda je iba utópiou, ktorá v praxi nefunguje. Nemám skúsenosť, nemôžem posúdiť, že či moja predstava je reálna. Ale napriek spomínanému, niečo by som odkázal dospelým (našim rodičom) z pohľadu „maličkého batoľaťa“. Dovoľte maličkému, nevinnému stvoreniu, aby spoznával s vašou pomocou to dobro i zlo, s ktorým sa bude stretávať počas svojho života. Dovoľte mu, aby mohol prežívať svoje dobrodružné príbehy spoločne s vami. A prečo s vami? Lebo iba vám dospelým, rodičom iba verí. Vy ste tí, ktorí ste sa o neho starali už v útlom veku, vy ste tí, ktorí pofúkate boľavé kolienko, vy ste tí, ktorí ho vezmete na ruky a uspite. Dovoľte mu, aby na tomto svete mal istotu – a tou najlepšou istotou ste iba práve vy, rodičia.
Z malého batoľaťa vyrastie anjelik, ktorý začína hľadať detské kamarátstva. Samozrejme, že platí to iba v prípade, že mu to vôbec dovolíme. Ale otázka, že či mu to dovoľujeme alebo nie nestojí na správnom mieste. Stojí na tom, že či si náhodou dospelí nevyberajú vytypované detičky, s ktorými sa ich syn či dcéra môžu hrať. Je správne hľadať tých „pravých“ rovesníkov dieťaťu? Môžeme vlastnému dieťaťu ukazovať, že s tým sa nemôžeš hrať, lebo jeho rodičia sú vraj že zlí? A vôbec, je dôležité, aby si dieťa hľadalo nejakých detských kamarátov? Na poslednú otázku si budem odpovedať jednoznačne. Áno, musíme umožniť dieťaťu, aby spoznávalo svojich rovesníkov. Iba tak začne chápať, že svet nie je len o ňom. Mnohým rodičom vystáva otázka, že kde je to správne miesto na spoznávanie „pravých“ rovesníkov? Myslím si, že táto otázka je správna. Treba nájsť súlad medzi predstavami rodičov a ich i zároveň detí, aby tieto detské priateľstvá prinášali dieťaťu istotu, že ich prvé kamarátstva sú najlepšími. Popri všetkom mi prichádza na um otázka, že či je správne hľadať svojmu malému čertíkovi kamarátov? A vôbec, existujú nejaké pravidlá, ktoré by rozdeľovali deti na tých „pravých“ a „nepravých“ kamarátov? Pravidla neexistujú, no naši niektorí dospelí ich záhadnými metódami vytvárajú. Aj dieťa, ktoré v svojom útlom veku hľadalo šťastie iba v rodičoch, chce spoznávať nových kamarátov, ktorí mu odpovedajú na mnohé nezodpovedané otázky. Najlepším dobrom, ktoré môžeme spraviť dieťaťu, je to, že mu umožníme mu spoznávať nových a nových rovesníkov. Tak sa bude cítiť bezpečne na tomto svete a bude mať istotu, že vy, rodičia ho milujete a jeho detskí priatelia ho obľubujú. Aj z pohľadu predškoláka by som odkázal niečo dospelým, rodičom. Umožnite malému predškolákovi, aby spoznával nových kamarátov, aby sa medzi svojimi rovesníkmi cítil bezpečne, aby si vlastnou vôľou vyberal svojich kamarátov, aby pochopil, že tento svet nie je len o ňom, ale aj o iných.
Z malého predškoláka sa stáva malý školáčik. Prvý deň v škole, prvé oblúky, prvé písmenka a prvá skúsenosť s prvými povinnosťami, to všetko je pre malého školáka nové. Je to pre neho rozhodujúce obdobie, lebo teraz sa musí zaradiť do kolektívu. Otázka znie, že ako majú školákovi pomáhať rodičia pri tomto procese? Dokážu rodičia ovplyvniť postavenie svojich ratolestí v triede? Na tieto otázky si budem odpovedať jednoducho a jasne. Ak dovolíme svojmu dieťaťu v predškolskom veku, aby spoznávalo veľa rovesníkov, nebude mať najmenšie problémy s uplatnením svojho miesta medzi nimi. Hoci to budú nové tváričky, ale už bude pripravený, ako sa má správať medzi nimi. Aj v tomto prípade platí, že ako naučíme nášho predškolského miláčika sa správať v kolektíve, tak sa aj on bude správať v tomto novom prostredí. Je to zjednodušené, pretože každý jednotlivec sa ku každému problému stavia svojským spôsobom. Na jednej strane sú to jednotlivci, ktorí chtiac-nechtiac sú odsúdení na okraj kolektívu, naopak, na druhej strane sú to jednotlivci, ktorí s týmto problémom bojujú so svojským neprípustným správaním. Okrem spomínaného problému existuje mnoho ďalších. Spomeniem ešte jeden problém, ktorý sa mnohokrát dotýka modernej rodiny.
Predstavme si rodinu, v ktorej otec pracuje od rána do neskorých popoludňajších hodín . To isté platí pre matku, ktorá má vynikajúcu prácu, ale musí v nej pracovať do neskorých hodín. Malý školáčik zistí, že v škole pani učiteľka dáva nejaké „záhadné“ domáce úlohy, ktoré musí vypracovávať doma. To by však nebol a ani nie je problém, ktorý je potrebné nejako riešiť. Problém je však iný. Malý školáčik príde domov, zhodí tašku, staršieho súrodenca sa opýta, že či môže ísť vonku. Starší súrodenec odpovie áno, prikáže mu, aby sa vrátil v určitý čas a a dôrazne mu prikáže, aby nemeškal ani minútku. Malý školáčik poctivo všetko splní do posledného slova. Príde na dohodnutú minútku domov, unavený a hlavne vyšantený, ako sa len patrí . Nič sa mu nechce, a preto sa rozhodne, že nejakým spôsobom si oddýchne. Odrazu prídu rodičia, ktorí sú neuveriteľne unavení . Nič sa im nechce, sú už dostatočne vyčerpaní. Jediná otázka rodičov smeruje tam, že či malý školáčik má spravené všetky domáce úlohy. Z prvá, keď ešte sa nenaučil (neodvážil sa) klamať, odpovedá pravdivo: „Nie, ešte nemám.“ Rodičia mu prikážu, aby si ich spravil. Neskôr zisťuje, že on tie domáce úlohy vôbec nemusí robiť doma. Veď predsa, keď povie rodičom, že domáce úlohy má spravené, tak oni mu to spapajú aj s poslednou istotou, že ich dcérka či synček sú šikovní a dokážu to spraviť aj bez ich upozornenia. Tak sa vytvorí klamlivá predstava, že ich dieťa je „zodpovedné“. A však táto predstava sa neskôr zmení na úplne inú predstavu, v ktorej rodičia hľadajú príčinu iba v učiteľoch. Tento problém sa v našej urýchlenej spoločnosti čoraz viac a viac vyskytuje. Aj z pohľadu malého školáka by som odkázal niektorým dospelým niekoľko dôležitých slov. Aj malý školák nie je iba luxus. To, že sa o neho starajú učiteľky v škole, ešte neznamená, že vaša (rodičovská) výpomoc pri aktivitách (úlohách) nie je potrebná. Práve naopak. Malý školáčik potrebuje vašu pomoc, aby našiel to správne miesto, kam sa má poberať. On potrebuje vás, lebo vy ste tou autoritou, ktorá mu bude pomáhať zdolávať prekážky, ktoré postretne pri zaradení do školského obehu. Ak mu teraz nepomôžete, on sa vám spustí. Potom nehovorte, že váš syn či dcéra je chybná, lebo za všetko môže škola. Áno, aj v tejto chvíli musím poukázať na niektorých „učiteľov“, ktorí sa hrajú, že sú tí naj naj na svete. No skutočnosť v týchto prípadoch je mnohokrát iná. Nuž dodám, že niektorí učitelia by sa mali zamyslieť nad svojimi metódami vyučovania. Ale to posledné spomínané sú iba extrémy, ktoré postupne miznú z našich škôl. Vráťme sa späť k tomu, čo by som odkázal rodičom.
Malý školáčik potrebuje vás, rodičov, aby dokázal riešiť prvé prípadné „odkopnutia“ v kolektíve, lebo pocit, že niekto ho obľubuje, je pre neho dôležitý. Dáva mu tu istotu, že vy ste tí, ktorí ste sa za neho oprávnene postavili, vy ste tí, ktorí ste veci dali na správne miesto. Dajte mu možnosť, aby popri vašej zaneprázdnenosti aj on bol „vaším koníčkom“.
Koníčkom takým, že budete sa mu trpezlivo venovať pri zvládaní mnohých úloh či problémoch. Je to pre neho dôležité obdobie, tak nedovoľte, aby svoju budúcnosť si vytváral sám. On to určite niekde zbabre a potom budete z toho nešťastní.
Z malého školáčika sa stáva veľký školáčik, ktorý začína spoznávať mnoho nových vecí, ktoré sú zakryté rúškom tajomstva. Začína rozmýšľať nad tým, že čo by chcel robiť v budúcnosti, čo by ho najviac bavilo a mnoho iného. Obdobie dospievajúceho syna či dcéry, ktorí spoznávajú, že čo je láska medzi mužom a ženou, je najdôležitejším, pretože v tejto chvíli prichádza rodičom na um niekoľko otázok: „Ako mu mám vysvetliť, že čo môže a čo mu by sa mal či mala vyvarovať v svojom intímnom živote? A ako svojej dcérke mám vysvetliť, že kedy sa môže prvýkrát milovať?“ Je správne, že sú rodičia, ktorí sa chcú o tom rozprávať. Horšie je to, keď téma chúlostivých záležitostí je tabu, alebo v tom „lepšom“ prípade, keď rodičia dobrovoľne to odkladajú na neskôr, alebo naivne si myslia, že im to niekto lepšie vysvetli. Vo všetkých týchto spomínaných prípadoch platí, že tí rodičia, ktorí odkladajú tému „prvého milovania“ na neskôr, robia chybu. Dnešná mládež žije z výdobytkov, ktoré ju ovplyvňujú – negatívne i pozitívne. Zaujímavé telenovely v televízore, mnohokrát nezmyselné počítačové hry, zaneprázdnenosť rodičov v jasných cieľoch – čo najskôr zarobiť na perfektné, kožené autíčko, to všetko spomínané tvorí osobnosť dospievajúceho syna či dcéry. Ako keby zabúdali rodičia na tú skutočnú podstatu – čo je dôležité? Odstrániť príčinu alebo dôsledok? Mnohí rodičia odstraňujú dôsledok, ale príčinu sa ani nikdy nepokúšali vysvetliť. Čo takto navrhnúť svojej dcére „najlepšie kamarátstvo“? Myslím si, že vzťah dcéry k otcovi a mame je odlišný. Otec je „prvým priateľom“ dcéry a mama je jej „najlepšou kamoškou“. Ak chce mama pomýšľať nad kamarátstvom, musí ho navrhnúť, a tak sa aj správať. Nemôže sa správať ako autorita, ktorá bude rozhodovať, že kedy má mať prvé milovanie so svojím priateľom, nemala by jej tvrdohlavo hovoriť, že to sa smie a to sa nesmie. Zároveň dávam do pozornosti, že to neznamená, že si môže robiť, čo si zaumieni. Práve naopak. Rodičia by mali byť dostatočným príkladom, ako sa ich dcéra či syn majú správať. V súčasnosti je mnoho rodičov, ktorí zabúdajú na svoj mladý vek a tým opodstatnene konštatujú, že aká je súčasná mládež „nemožná“. Nikdy si nepoložili otázku, že aká bola mládež v ich rokoch a nikdy sa ani nespýtali vlastného svedomia, že či neboli aj oni takí „nemožní“. Vráťme sa ešte k problematike vzťahu matky a dcéry v tomto veku.
Predstavy niektorých matiek o vysvetľovaní chúlostivých záležitosti je sú niekedy klamlivé. Myslia si, že jedným poobedňajším posedením vyriešia všetko. V žiadnom prípade to tak nie je. Mama ako najlepšia „kamoška“ mala by vedieť o svojej dcére toho naozaj dosť. Ale ako dosiahnuť to, aby dcéra sa chcela zveriť so všetkým? Jednoduchá otázka s o čosi náročnejšou odpoveďou. Vzťah dcéry a mamy sa vyvíja už v mladšom veku a od tohto vzťahu sa odvíja aj ich kamarátstvo. Aj tu platí, že čas, ktorý budú tráviť spoločne, je rozhodujúci.
Ale čo, keď si obe nebudú môcť nájsť čas na seba? Je to chyba, ktorá sa môže vrátiť ako bumerang v podobe neočakávaného „prekvapka“.
Okrem tohto problému vystavajú ďalšie. Prvé „skutočné“ lásky, prvé rozchody, prvé výčitky „som nenávidená“ a „nikto ma nebude milovať“ sú súčasťou dospievajúcich. Preto dospelí, rodičia by mali takýmto hraničným situáciám nezabraňovať, ale mali by ich usmerňovať na správne miesto. Vysvetliť, že všetko zlé je na niečo dobré a že napríklad prvý rozchod nie je nič závažné, lebo iba tak dcéra či syn (skôr dcéra) pochopia, že čo je skutočná láska. Aj V tomto prípade platí, že najprv vysvetľuj, poúčaj a až potom hovor, že čo je prípustné a neprípustné.
Predstavme si bežný deň a súvislosti, ktoré niekedy nepatria do vzťahu rodiča a dospievajúceho syna či dcéry. „Aké boli známky v škole?“ Opýta sa mamka svojej smutnej dcéry. „Dostala som dve štvorky.“ „Hovorila som, že sa vôbec neučíš. Venuješ sa iba hlúpostiam. Oddnes môžeš byť vonku cez víkend do 21.“ Rozhovor viazne, pretože dcéra nevidí zmysel, aby niečo vysvetľovala. Veď v podstate ani nemala dôvod „obhájiť sa“. Aj tento prípad dokazuje, že takéto riešenie neprináša svoje ovocie v podobe vysvetlenia. Určite by bola na správnom mieste otázka: „A čo sa ti deje, že si smutná?“ Hľadať súvislosti medzi „smutným správaním“ a zlými výsledkami v škole je najlepšie riešenie, ako môže tato mama pochopiť dcéru. Týmto prípadom som chcel poukázať, že aj dcéra či syn nemajú každý deň Vianoce. Spomenul som viacero problémov, ktoré tvoria vzťah rodiča a dospievajúcej dcéry svojským spôsobom. Problematiku, ktorá by riešila vzťah syna k rodičom som nerozoberal, pretože neviem reálne zhodnotiť, čo by som mohol vytknúť svojim (ale aj iným) rodičom. Doposiaľ som spomínal problémy, ktoré sa dotýkali dcéry. Teraz by som chcel pripomenúť aj problémy, ktoré platia všeobecne pre vzťah rodičov k dcére či synovi.
Predstavy mnohých dospelých, že tí mladší sú názorovo „zaostalejší“, sú mnohokrát klamlivé, pretože práve aj oni môžu mať lepší názor na danú vec. Áno, je pravdou aj to, že mládež má mnohokrát nesprávne názory na danú problematiku, na druhej strane platí, že názor dospelých je niekedy staromódny. Namieste je otázka, že aké sú hranice medzi správnym a staromódnym názorom? Čo sa považuje za staromódne a nestaromódne? Musím konštatovať, že súčasná mládež si mnohokrát predstavuje pod staromódnymi názormi i to, čo vôbec nie je staromódne.
Názor na hodnoty ako sú rodina, deti, viera, hodnoty manželstva, lásky, priateľstva už nie sú tým, čo boli inokedy, a preto aj pohľad mladej generácie je skreslený. Pod staromódnym si predstavujú všetko, čo propagujú ich rodičia. No na druhej strane existuje tu aj iný hodnotový rebríček, ktorý si vytvára mladšia generácia. Ten je zložený z toho, čo je moderné, čo znamená, že všetko to, čo vidia z komunikačných médií, reklám, televíznych filmov, internetu a v tom horšom prípade aj od svojich rovesníkov. A tu sa dostávame ku korienku problému. Kto môže za to, že hodnotový rebríček mladšej generácie sa mení mnohokrát aj v nesprávne smerovanie? Rodičia, ktorí si nedokážu nájsť dostatok času? Alebo ratolesti, ktoré žijú z výdobytkov doby? Alebo v neposlednom rade spoločenské pomery? Mnoho otázok, na ktoré sa môžeme pozerať z viacero hľadísk. Myslím si, že v tomto prípade by bolo najobjektívnejšie konštatovanie, že môžeme za to my všetci. Tak ako aj rodičia, ako aj mladšia generácia i celá spoločnosť tvoria názory, hodnoty mladšej generácie. Nie je to len problémom dospelých, ale hlavne je to aj celospoločenský problém. Nemôžeme niečo kritizovať a zároveň to nepriamo podporovať. Položím si otázky, na ktoré si nebudem odpovedať. „Ako chceme zmeniť hodnotový rebríček mladšej generácie? A vôbec, je potrebné, aby sme ho menili?“ Z pohľadu dospievajúceho syna by som odkázal dospelým niekoľko malých prosbičiek. Dovoľte, aby v rodine prevládala harmónia, láska, pokoj, lebo to je úspech mládeže vo výchove. Nemožno stavať nejaký hodnotový rebríček na rozhádanej, rozdelenej rodine. Spravte pre svojich dospievajúcich synov či dcéry malú výnimku. Pochopte, že názor „deti sú hlúpejšie, ako dospelí, a preto ich musia všetko učiť“ je staromódny. Uzatvárať otvorený systém je strašným omylom, a preto dospelí by mali pochopiť, že ich ratolesti nie sú iba prijímateľom, ale sú aj odosielateľmi, ktorí chcú odosielať vlastné názory. Dovoľte konfrontovať svoje názory s ich názormi, pretože iba tak budete schopní ich ovplyvňovať. Dovoľte konfrontovať svoje predstavy s ich predstavami, aby ste ich predstavy dokázali usmerniť na správne miesto . Dovoľte, aby aj vaše ratolesti boli nedokonalé. Predsa aj ony nemajú každý deň Vianoce .

Z takmer dospelého syna či dcéry sa stáva dospelý jednotlivec, ktorý si hľadá vlastne uplatnenie, vlastne postavenie v spoločnosti. Úloha rodičov sa mení. Už nie sú to tí, ktorí iba dávajú rady, pomocnú ruku… Už sú to tí, ktorí mnohokrát potrebujú pomoc od vlastných ratolestí. Aj z pohľadu dospelých ratolestí by sa dalo odkázať rodičom zopár slov, no na druhej strane aj z pohľadu rodičov by sa dalo odkázať niečo ich ratolestiam.

A čo dodať na záver? Niekoľko slov, ktoré by mali osloviť všetkých nás – rodičov, dospelých i mládež… Všetkých tých, ktorým nie je ľahostajná budúcnosť svojich ratolestí i budúcich ratolestí. Nedovoľme, aby dieťa v svojom útlom veku bolo bez materinskej lásky, rodinného pohodlia… Všetko spomínané nám v dobrom i v zlom môže vrátiť v budúcnosti, ale vtedy už bude neskoro na nejakú nápravu zlého. Z malého batoľaťa sa stáva škôlkar. Prvé detské priateľstvá, prvé viditeľné zaradenia do kolektívu sú dostatočnou výzvou, aby sme svojmu dieťaťu nechali tvorivú možnosť rozhodovať sa, s kým sa bude kamarátiť. Zo škôlkara sa stáva školáčik. Pomôžme mu, aby dokázal svoje ťažkosti zvládať s našou pomocou. Nedovoľme mu, aby sa správal ako dokonalý. Roky ubiehajú rýchlo a z malého školáčika sa stáva veľký školáčik. Dovoľme mu, aby všetky svoje pubertálne problémy dokázal a bol schopný riešiť s našou pomocou. Dovoľme mu, aby sa mal na koho obrátiť so svojimi dennými problémami. Z „nezodpovedného“ dospelého sa stáva zodpovedný dospelý. Kráča životom na vlastnú päsť a už nie je odkázaný na rodičov, ale jeho rodičia sú odkázaní na neho.
Na záver chcem položiť ešte posledné dve otázky, na ktoré si môže každý odpovedať podľa vlastného svedomia. Je nám ľahostajná budúcnosť našich ratolestí? Chceme zmeniť ich správanie?

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: