Skip navigation


Odpovedal som: „aj ja teba.“ Nasledovalo pouličné nočné ticho. Nikto nič nehovoril iba teplý vánok nám dával vedieť, že je to skutočnosť. že nie je to sen, že nie je to klamlivá predstava, ktorú sme si len tak predstavovali z ničoho nič. Uverili sme tej realite. Aká blízkosť? Blízkosť priateľstva. Až v tejto chvíli som pochopil, čo je skutočné priateľstvo a čo je iba „skutočné“ priateľstvo. Kamarát a priateľ. Slová s synonymickým významom a predsa je v nich veľký rozdiel. Kamarát. Človek, ktorý je s nami vtedy, keď vie, že mu je dobre, lebo mu niečo dávate. Potom, keď už to, čo ste mu dávali nemáte, on už nie je ani kamarátom. Stratí sa nevedno kam. Hľadáte ho v svojich dejinách, no on už do vašich dejín nepatrí. Stupoval do nich v minulosti, v súčasnosti nestupuje a v budúcnosti mu nedovoľte, aby vôbec vstupoval, alebo uveríte rozprávkovým slovíčkam? Je to iba na vás, ako sa popasujete s touto otázkou. Človek niekedy uverí i nemožnému, čo sa tvarí neuveriteľne podozrivo. Priateľ. Človek, na ktorého sa môžete spoľahnúť v každej sekunde minúty, v každej hodine minúty, v každom dní hodiny a tak ďalej. Je schopný stáť pri vás i v tých chvíľach, aké si ani nedokážete predstaviť v tom najdivokejšom spánku. Priateľ. Rovné slovíčko priateľstva. Človek, ktorého len tak z jedného dňa na druhý nezískate, človek, ktorý sa nevzdáva ani vtedy, keď vie, že ste prehrali všetko v životnej lotérii. Pán všetkých vašich myšlienok. Vie o vás možno aj to, čo vy ani neviete a ba dokonca, ani netušíte. Pre mňa priateľstvo nie je láska Aničky. Priateľstvo je úprimnosť Aničky, schopnosť ma počúvať, istota zamknutého trezora… Jej jedinej môžem povedať pravdu pravdúcu, ktorá niekedy je „boliaca“. Priateľka a kamarátka. Priateľky sa nemusíš pýtať, či pôjde s tebou vonku. Ona samá to spraví, aby ťa vypočula, usmernila, povýšila tam, kde iný ťa nepovýšia. Kamarátka. Človek, ktorý ťa ma rád iba vtedy, keď si vo všetkom dokonalý, človek, ktorého nezaujímajú tvoje problémy… Z veľkého množstva ľudí si môžeš vybrať buď veľa „dokonalých“ priateľov alebo malo dokonalých priateľov. Najlepším mojím priateľom v tejto chvíli je človek, ktorého meno sa začína na písmenko A. Anička. Možnože sa to zdá potiahnuté za vlasy, ale je to naozaj tak. Keď si spomeniem, že v čom všetkom som sa jej spovedal, zisťujem, že tých právd pravdúcich vie o mne naozaj dosť. A nie sú to iba klebety o tom, čo si myslím o iných… Sú to pravdy, ktoré vie iba ona. Je mojím najlepším priateľom, ktorého som mohol postretnúť v mojom živote. Z mojich myšlienok ma prebudila Anička tým, že spravila asi aj to, čo som vôbec nečakal. Pobozkala ma na pery. Avšak, to by nebolo ešte nič. Zneistel som. Je to pravda alebo iba lož? Opýtal som sa sám seba. Ako a kedy stihla? Začudoval som sa. Až teraz som zacítil jej vôňu, jej telo na sebe. Aké to je? Opýtal som sa sám seba. Divoké. Necítil som sa svoj. Nedávno bola tvoja naj priateľka a teraz už je tvoja milenka. A to ma naozaj desilo. Ak by som si písal našu rozprávku priateľstva, nenapísal by som do nej, že mohla by byť súčasťou moje ho tela ako je aj teraz. Aj tak nikto by to mu neuveril… Pekne vymaľované modré očka, naše Spojené pery, prijemná vôňa jahodového balzamu, vôňa vanilkového parfumu, jemná sila oboch poprsí na mojom hrudníku, pekne vytvarované bruško pritúlené na moje, prepletené nohy nás oboch dotvárali situáciu, v ktorej som sa ocitol. Jej zovretie sa mi páčilo. Bolo také dokonalé, že som mu uveril s istotou, že mi nie je schopné ublížiť. A opäť to prišlo. Obaja sme sa ocitli v tej istej rozprávke rozprávok. Buď sme nevine oddychovali, alebo sme sa bozkávali v záchvatoch. Začal som sa hrať s jej vláskami. Sponku za sponkou a gumičku za gumičkou som vyberal s jej voňavých vláskov. Jej účes sa odrazu rozpadol ako domček postavený z kariet. Nevadilo jej to. Pošuškal som jej do pravého uška: „teraz si už naozaj dokonalá.“ Usmiala sa. Pochopila, že čo som jej chcel tým povedať. Tak málo povedať a pristihnúť ma pri mojich úmysloch, bolo čudné. Jej vlásky ma pomaly ale iste začali štekliť po tvary. Ich jemný dotyk ma zrušoval, ich vôňa ma uspávala a ich magická sila si ma preberala. Zamiloval som sa do nich. „Na niečo som si spomenula,“ tichým hlasom povedala Anička. „A na čo také?“ spýtal som sa zvedavo, keďže asi som vedel, že načo si také mohla spomenúť. „Na to, že mi stále robíš zle. Ale myslím to v dobrom. Stále som bola proti tomu, no musím sa priznať, mala som to rada, keď si to stváral. Keď si prišiel a dotkol si sa nevine mojich vláskov s tým, že si ma chcel nahnevať. Avšak, ty si vedel, že mne sa to tajne páči. Teraz som ti to splnila do bodky. Dovolila som ti, aby si s nimi mohol robiť všetko to, čo ťa len napadlo a ako vidím, tebe sa to naozaj páči.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: