Skip navigation


Pritúlil som si ju. Slová v tejto chvíli som nehľadal. Aj tak, ich význam bol by zbytočný. Čo si len môže myslieť? Opýtala som sa vlastného ja. Skutočne to myslí tak vážne? Posledný krát som sa poriadne zapozerala do jeho žmurkajúcich očiek. Pýtali si ma, tak silno ako žeravé, nevinné guličky. Vedela som, že tieto minútky, sekundičky, stotinky večera sú posledne. Vedela som, že všetko krásne sa končí tam, kde sa začína niečo s novou krásou. Splnil sa mi maličký sník. Aj viera v nemožne je vierou. Aj viera na neexistujúce je vierou. Aj viera na lásku je vierou. Aj viera na nedokázané je vierou. Aj sník s hlavným hrdinom je vierou. Verila som tomu, že ho budem mať tak blízko pri sebe… A čo je pravda – mám ho tak blízko, že nemusím o tom už ani snívať. Spozornela som. Do pouličného ticha ma prebral pohyb Petrovej ruky. Jeho ruka sa pomaly ale iste blížila k môjmu zadku. Zneistela som. Mám mu to dovoliť? Opýtala som sa svojho vnútra ešte po druhýkrát. Napokon prehovorila som do pouličného ticha: „Peťko milujem ťa!“ a po niekoľkých malých nádychoch som pokračovala, „Nemali by sme isť domov?“ Neodpovedal. Ako keby nepočúval ma.
Po niekoľkých pohladeniach napokon prehovoril smutným hlasom: „áno, bolo by asi dobré, aby sme išli domov.“ Ešte sme ustrnuli poslednému bozkovému tornádu a pomaličky som sa dvíhala z jeho tela. Až teraz mi došlo, že som ležala na ňom pekne dlhú chvíľku. „Nič ťa neboli?“ opýtala som sa pýtajúco o odpustenie. Pohladkal mi dlaň a pokojne odpovedal: „nie, nemusíš sa báť.“ Začali sme z kroka na krok kráčať opustenou ulicou. Nikoho nikde. Ani duše. Objal mňa a ja som jeho objatie opätovala s väčšou intenzitou. Prichádza pomaly, ale iste chvíľa, kedy sa budeme musieť rozlúčiť. Nechcela som, aby sa také niečo vôbec stalo. A ono sa to predsa stalo. „Peťko?“ opýtala som sa, či je prítomný, „pôjdeš so mnou až domov?“ Usmial sa. „čo ťa také napadlo?“ položila som mu otázku, na ktorú som chcela vedieť odpoveď, hoci som vedela, že čo mu preletelo hlavou. Áno až domov do mojej postieľky… Pomyslela som si a hneď som spozornela. „No, pôjdem ťa odprevadiť. Predsa, samú ťa nenechám isť tak neskoro domov nie?“ neodpovedala som. Pokrútila som hlavou a naznačila, že ma pravdu. Určitým spôsobom bola som mu aj za to vďačná. Vážila som si jeho džentlmenstvo, lebo ma uspokojilo, že mu na mne záleží. Zastavila som. Postískala som ho a začala som ho bozkávať. „ďakujem ti za jedno. Ďakujem ti za tvoje umenie lásky. Tak málo. A predsa to máš, Tak mnoho. A predsa to dostávaš, Tak veľa. A predsa ťa prosievam, Tak silno. A predsa ťa pobozkám.“ Stíchla som a vybrala som si z vrecka vec, ktorú som si pripravila pre svojho miláčika. Bola to maličkosť. Nič drahé, no zároveň nič lacné, čo by sa dalo len tak zapredať. „Peťko. Milujem ťa!“ a do ruky som mu podala zabalenú maličkosť. Ten jeho pohľad. Pozrel sa mi do očí, potom na nohy a opäť hodil prekvapený pohľad do mojich okáľov a náhle sklonil pohľad k zemi. Prekvapila som ho. Určite to nečakal. Veď sa mu ani nečudujem. Aj ja som nečakala, že mu to práve dnes dám. No tužila som potom a ono sa mi to splnilo do poslednej bodky. „Nemusíš byť taký prekvapený,“ dohovárala som mu po niekoľkých divokých pohľadoch. „Teraz si ma dostala. Nepoznám význam slov, ale viem, že slovo Milujem ťa je pravdivé! A že za všetko ti môžem ďakovať. Ďakovať ti za to, že si vkročila do mojich dejín je málo. Ďakovať ti za všetko, čo si dokázala pre mňa spraviť je málo! Ale povedať ti bez akéhokoľvek problému čarovné slovo sa nedá. Význam slov sa stráca vtedy, keď neplnia svoju úlohu. Aj fráza – milujem ťa, je iba frázou. Na vyjadrenie lásky poznám niečo iné. Niečo, čo nás spája. Je to tvoja a moja ruka.“ Chytili sme sa za obe ruky. Nič nikto nehovoril… Len sme sa držali a pozerali sme sa na seba. Peťko sem-tam zažmurkal očkami a nahadzoval nevinno-pýtajúce grimasy, ktoré sa mi páčili. Zvádzali ma. Boli také nevinné, no zároveň pýtali si niečo, čo som mala iba ja. „Ak by som ti niečo mohla dať, vieš, čo by som ti podarovala?“ „no tak to som zvedavý.“ „Darovala by som sa ti celá. Od hlavy až po päty.“ “áno? Veď ty si to už spravila a ani nevieš o tom,“ konštatoval Peter. Až teraz som objavil krásu Aničkinho tela. Až teraz mi došlo, že dnešný deň bol niečím výnimočný. Výnimočný v niekoľkých veciach. Po prvé. Pravda musí vyjsť najavo. Klamal som ju, ak som jej nepovedal už skôr, že ju milujem? Klamal som ju, ak som jej dnes sľuboval, že bude moja? Neklamal. Ani v prvom a ani v druhom prípade. Milovať niekoho je iba začiatok začiatku. Keď k tomu „milujúcemu“ pribudne milovaný, vtedy vznikne láska. Ale ak je toto pravda, prečo práve dnes by to mal by byť ten deň D? keď sme sa už milovali skôr? Dilema. Nech už je to dnešný dátum – aj tak nezáleží na nejakých číslach. V tom druhom prípade je to už horšie. Veci sa sľubujú, no, bohužiaľ, niekedy sa zabúdajú. Hoci som jej to sľúbil ale… Nezaslúži si, aby som to nesplnil do poslednej bodky. Ale prečo niečo plniť, keď láska nie je nejaký plán? Dilema. Láska si robí všetko to, čo niekedy ani nedokážeme ovplyvniť. Tak rýchlo príde a tak rýchlo aj odíde a preto, ak aj príde, musíme si ju strážiť, lebo „ďalšia“ už nemusí prísť. Preto si túto lásku budem strážiť pre svoje šťastie v dobrom i zlom. Po druhé. Anička ma naučila niečo nové. Naučila ma milovať srdcom. Do teraz som miloval iba rozumom. Až teraz mi došlo, že aká to je „srdcová“ a „rozumová“ láska. Konečne som pochopil, že obe lásky majú to isté pomenovanie – láska a predsa, je v nich veľký velikánsky rozdiel. Po tretie. Už dávno známa myšlienka o Aničke sa potvrdila v realite. Hovoriť, že v kamarátskom vzťahu to bolo inak, by bolo klamstvo, ale povedať, že v „láskovom“ vzťahu je to lepšie, by bola svätá pravda. „Ak mi neveríš, ja ti dokážem, že to nie je klamstvo. Len musíš na niečo pristať,“ a po stisnutí ruky pokračovala, „Pôjdeš ku nám domov? Mamina ani ocino nie sú doma,“ pokojne povedala Anička. Peter pokrútil hlavou a neisto tichým hlasom pošuškal: „Súhlasím.“ Objali sme sa a začali sme kráčať k výťahu.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: