Skip navigation


Stlačila som gombík. Výťahové hlučne škrípanie v tichom paneláku začalo šramotiť opustenou chodbou. „Ach, bože, hlučnejšie sa nedá…,“ prehovorila som do chodbového ticha. „Náš výťah v paneláku šramotí horšie,“ pochválil sa Peter. „Ale vieš Peťko, nechcem, aby sa prebudila naša susedka, čo býva hneď oproti nám. Bude cez kľúčovú dierku zazerať, že kto k nám ide domov. Hádam nechceš, aby povedala našim?“ Zneistel som. A čo keď sa jej rodičia dozvedia, že som bol u nich? Hrmotalo mi hlavou. Napadlo ma, že sa jej to spýtam. „A keby aj áno – čo by povedali na to rodičia?“ Priblížila sa a pobozkala ma. „Nepýtaj sa. Na dlhé rozprávanie,“ pošuškala a v tom sa otvorili výťahové dvere. Rýchlo sme nastúpili, „aké poschodie?“ opýtal som sa, „siedme,“ pokojne odpovedala. Výťah sa pohol. „To bude ale trvať,“ zafrflal som si popod nos. Áno, máš pravdu. Kývla som súhlasne hlavou. Ale keby si vedel, že čo ťa hore Čaka… Ako prvé stlačil by si nulté poschodie a Vrátil by si sa tam, kde si nedávno bol. Povedať mu to? Ale raz sa bude musieť dozvedieť to, čo iný nevedia nie? Opýtala som sa svojho ja. Dokážem niečo tajiť, čo je odpudzujúce? A Vôbec, je zmysel tráviť minútky života s človekom, ktorého budúcnosť je nejasná? Áno, človek utajil by všetko. Nepriznal by si ani tu najmalichernejšiu chybu. Nedokázal by povedať, že prečo nie. Ale ak to všetko je pravda, musím s tým niečo robiť. Prichádza do úvahy ešte iná možnosť. Vykríklo moje podvedomie. „Pamätáš?“ pýtalo sa moje srdiečko môjho rozumu. „áno, pamätám ako ťa niekto zranil.“ „A dovolíš, aby sa to stalo po druhýkrát?“ „Ani vtedy som ti nechcel ublížiť,“ vyhováral sa rozum a prehováral srdiečko, „Ani teraz nechcem, aby ťa niekto zranil.“
Pár slov v svojom vnútri schovávam, Svoje plány nechcem poznávať. Srdce, rozum pravdu sekajú, Moje sníčky padajú. Moje srdce žiaľom zrýchľuje ,Veľkým písmom tvoje meno načmáram. Písmenko za písmenkom šteklivou farbou podávam, Veľký Kameň tvoje meno schováva. Slová zamieňam za hlásky, Tak si svoj život pochválim.
Výťah zastavil v svojom cieli, „môžeme vystupovať,“ s úsmevom konštatoval Peter. Strčila som ruku do svojej kabelky. „och, v tej kabelke mám hlúposti,“ šuškala som, aby naša staršia susedka nezačala sledovať situáciu, ktorá sa odohrávala pred jej bytom. „Ešte tak zistiť, že čo všetko si do nej natlačila,“ provokačne oznamoval Peter. „To radšej ani nechci vedieť. Keby si teraz vysypal celú moju kabelku a zistil by si, že čo všetko tam mám, od zajtra už by si so mnou ani neprehovoril. Ani to najobyčajnejšie slovíčko.“ „Myslíš?“ „Nie, ja nemyslím, ja to viem.“ Začala som sa smiať popod nos. „konečne ich mám,“ s potešením som povedala a s hlasnejším hlasom som pokračovala, „kľúčiky.“ Odomkla som potichučky dvere, náhle sme obaja rýchlo vliezli do bytu. „Je to také útulné miestečko,“ pochvalne sa nechával počúvať Peter. „Dáš si niečo?“ opýtala som sa ako ta správna gazdinka. Teraz som tvojou žienkou. „Dám si čajík,“ pekným, prosiacim úsmevom odpovedal Peter. „choď si sadnúť do obývačky a ja hneď prídem za tebou,“ prikázala som Peťkovi. Vletela som do kuchyne. Och bože, aký je tu neporiadok. Kto to bude všetko umývať? Pýtala som sa na otázku, ktorej odpoveď som poznala. Predsa ja. Rýchlo som vytiahla ovocný čaj, postavila vodu a nazrela som do chladničky, či sa nenájde niečo, čo by sadlo k čajíku. Hlúposti. Mlieko, nejaká saláma… Jahody… „Mňam mňam mňam,“ hlasnejším hlasom som dávala najavo, že mi to chutí. „čo tam také dobré máš?“ spýtal sa Peter, „a môžem si zapnúť telku?“ „áno, môžeš a chceš prekvapko?“ „A aké?“ „prekvapka sú preto, aby niekoho prekvapili. Teda, dúfam, že ti to bude chutiť. Posnažím sa,“ rýchlo som zazrela do kredenca, či sa nájde nejaký puding a on sa aj našiel. Ešte som si spomenula na piškóty. V tom, neviem prečo, spomenula som si na svoju malú sestričku. Prišlo mi smutno, už som ju nevidela týždeň. Chyba mi jej úsmev, jej detské naťahovanie. Úprimné naťahovanie z ničoho nič. Len tak pre nič za nič. Naháňanie po byte len pre banálnosti. Detí dokážu počúvať aj nemých, dokážu pochopiť aj slabých, usmerniť zranených, pochváliť zbabelých a uštipnúť porazených. Čaj sa mi podarilo spraviť. Pridala som do neho trochu včelárskeho medu od starého otca, ktorý bol naozaj chutný. Príprava pudingu prebehla úspešne – niekedy sa stávalo, že som ho spravila trochu riedko alebo prihusto. Dnes vyšiel na jednotku. Tešila som sa tomu. Už som si predstavovala ako bude reagovať Peter. Piškóty, jahôdky a ešte čokoláda. Rýchlo som nastrúhala trochu varenej čokolády a začala som svoje dielo hodnotiť. Tak na jednotku? Posúdi Peter. Vzala som dve šálky čaju a pobrala som sa do obývačky, „nech sa páči!“ a Peter len milým pohľadom, „ďakujem.“ Trochu som sa natiahla, aby môj výstrih sa stál výraznejším. Možnože si to ani nevšimol, ale aj tak – to nebol môj cieľ. Vrátila som sa do kuchyne a vzala som pre oboch pudingy. „A toto je ten spomínaný darček mojko,“ prihováram sa Peťkovi. Ten jeho pohľad. Pýtal si ma. Bol taký vďačný, že som mu samá neverila. „Poď ku mne.“ Poslúchla som jeho očka i hlas. Objal si ma a začal s tým, čo som nečakala. „Ako by som začal,“ pobozkal som ju na líčko, „som zamilovaný do teba od hlavy až po päty. Toto bola taká rana do srdca, až taká, že budem si ju pamätať do konca života. Ale taká silná, že z nej ostalo tvoje meno napísané hrubým písmom. Anička. Tam je a tam aj ostane. Tvoje meno tam aj patrí. Ďakujem ti, aj tak slová už nedokážu povedať, že čo k tebe cítim. Nenachádzam slová, ktoré by ti povedali niečo viac, že si zapísaná v mojom srdiečku.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: