Skip navigation


Žltý narcis. Kvietok, ktorý symbolizuje nádej tým, ktorým nebolo súdené žiť tak ako si to predstavujú zdravý ľudia. Nádej. Pre nás zdravých je iba nádejou, že budeme sa mať lepšie, že budeme mať rodinu… že budeme mať peknú, inteligentnú priateľku. Naopak, pre „nezdravých“ nádej znamená niečo viac. Niečo konkrétne, niečo čo dokáže spájať. Jedno jediné konkrétne slovíčko – život. Nádej na život, nádej na prežitie noci, krásneho dňa, nádej na prebudenie… Nádej, že raz budú môcť z vlastného vnútra vykríknuť – som víťaz!!!

Deň narcisov. Deň, kedy každý z nás sa môže zamyslieť nad tým, čo je skutočná nádej, čo je skutočná hodnota života. Z hľadiska histórie, tento deň uskutočnila ako prvá, Írska liga proti rakovine v roku 1987. Na Slovensku Liga proti rakovine uskutočňuje každoročne finančnú zbierku pre tých, ktorý majú jedinú chorobu s desným názvom – rakovinu. Skúsme sa zamyslieť, že aká je skutočná podoba tejto zbierky z pohľadu – je to užitočné? A vôbec, pomôžem niekomu, keď hodím dobrovoľníkom nejaké drobné peniažky? Nepadne moja dobrovoľná vôľa pomôcť na nivoč? Ja jednoducho odpovedám – nie, nepadne a prečo?
Rakovina. Človek, ak dostane túto chorobu, musí sa rozhodnúť medzi dvoma možnosťami. Buď ostane na bojisku alebo rezignuje. Je to jednoduché, ale bohužiaľ, je to tak. A teraz otázka pre nás všetkých: „čo by sme spravili, ak by nám vyšetrujúci lekár oznámil, že sme v pokročilom štádiu rakoviny? Že už nám nedáva nádej na život?“ Nič. Nič. Rozhodli by sme sa medzi jedným alebo druhým. A možnože by sme si uvedomili svoju minulosť, svoje konanie, svoje pohŕdanie – aj tak zbierky nie sú pre tých „nezdravých“. Alebo uvedomili by sme si opak – ako mi je fajne, keď som chorý a ako mi je fajne, že som si nepomohol, keď som bol zdravý… Extrémy. Jedno z druhým sa vylučujú. Ani ja neviem, čo by som si pomyslel. Neviem ani, či by som sa rozhodol pre boj alebo porážku, ale jednu vec by som si určite uvedomil: „boli tu ľudia, sú a chcem, aby aj existovali, čo budú chcieť pomôcť najbezbrannejším.“ Ľuďom, ktorým jediná, naším okom neviditeľná choroba vzala život. Naším dedkom, babičkám, mamičkám a čo je najhoršie – môže vziať aj naším deťom. Tak, teda, chceme prosiť o odpustenie v budúcnosti, pretože sme pohŕdali v minulosti? To už je na každom z nás Akú cestu správnej odpovede si nájde. Len potom, prosím vás, nevyhovárajte sa na niekoho iného. Tým, že ste pohŕdali strácate právo hovoriť – nič nechcú pre neho spraviť…!!! Vy budete nariekať „prečo musí to byť práve on?“ a vaše dieťa sa stým vyrovná. Bol som malý Chlapec. Možno druhák, možno tretiak na základnej škole. Hovorí sa, že čo neprežiješ, to nepochopíš. Hoci boj z rakovinou som nikdy nemusel vyhrávať ale Napriek tomu… Spomienky prežívajú a minulosť sa nám niekedy otvára v zlých farbách… „Prečo ty chalani (za dverami Onkologického oddelenia) majú holé hlavy?“ a smial som sa na tom ako blázon. „Pochopíš až trochu podrastieš,“ pokojným hlasom odpovedá pani sestrička. Trochu som podrástol a pochopiť som tomu pochopil z častí (môj príbeh). Chápem to v relatívnej rovine – bolo to posledné, čo som mohol v tej chvíli spraviť.
Dnes, takmer po desiatich rokoch, by som im daroval svoju nádej. Možnože už skončili svoj život, už nie sú medzi nami a možnože boj z rakovinou vyhrali a keď aj nevyhrali – ja im to z úprimného srdca prajem. Nikto si nezaslúži trpieť na tomto svete. Nikto si nezaslúži stratiť nádej na lepšie a šťastnejšie ráno. Ani ty, ani ja, ani oni…
Dovoľme prostredníctvom svojho príspevku, aby nádej „nezdravých“ na lepšiu budúcnosť sa mohla čo raz viac a viac predlžovať, lebo žiť v presvedčení – dnes som tu a zajtra tu už nemusím byť, si človek v bežnom živote neuvedomuje. Uvedomí si to až vtedy, keď pochopí, že jeho dní života sú spočítané…
Ešte iný pohľad na záver – prečo prispieť… Našli sme sa ako dva zrniečka vo veľkom mechu zrna. Sme šťastný párik, žijeme svoj život, keď tu náš životný optimizmus a šťastie sa zmenia. Partnerke diagnostikujú rakovinu. Prinesie na svet život. Má 33 rokov, neprežila ani polovičku svojho života a musí nás opustiť. Tak bojovala. Vstávala a zároveň plakala… „Mňa všetko bolí.“ Z ničoho nič zaspávala – čítala knihu a odrazu zaspala. Nič nejedla, len plakala… „Ja sa už nemôžem trápiť,“ opakovali jej smutné pery. Nevládala ale bojovala. Prišiel deň, keď si ju niekto z tohto sveta povolal. Odišla. Nie je medzi nami. Doma nechala 10 ročnú dcéru a maličké batoľa a samozrejme, že aj muža. Im nič neostáva len bojovať a bojovať. Iné odporúčanie či povzbudenie neexistuje.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: