Skip navigation


Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám Ficokrates náhodou šiel po tej
ceste a opýtal sa chudobného človeka:
“Povedz mi, akú máš mzdu na deň za túto ťažkú robotu?” Och, ty moja ovečka. Hodím ti niekoľko grošov a ty mi budeš… – pomyslel si Ficokrates, ktorý vládol Ficolandu.
“No, ja mám na deň tri groše.” odvetil mu chudobný človek.
Zadivil sa Ficokrates nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch
vyžiť.
“Jaj, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov
prvý vraciam, druhý požičiavam a len na tom treťom sám žijem.”

Ale tomu Ficokrates vôbec nerozumel, čo to znamená; trel si rukou čelo, že si
rozhúta, čo by to, ako by to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne –
krásne priznal, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, z troch
grošov i vracať i požičiavať i vyžiť. Jemu bolo niečo iné jasnejšie. Chudobný Človek dokázal žiť z troch grošov, no Ficokrates a jeho kumpánská armáda darmožráčov mala plné mechy grošov a ani to im dokonca nestačilo. Vracať? To Ficokratovský zbor nepoznal. Požičiavať? A komu by som mal požičiavať groše? Pomyslel si Ficokrates. Vyžiť? O to sa nemusím starať. Moji kumpáni, ktorým vládne Jánošík, poznajú ako majú okrádať najbohatších. Ale to by bolo málo. Oni sa naučili okrádať aj najchudobnejších.
“Nuž,” povie chudobný človek, “to je takto! Chovám si otca už starého a
nevládneho, tomu vraciam; bo on ma vychoval. Ale chovám i jedného malého
syna; tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ja zostarnem. A na tom treťom
groši aj sám potrebujem žiť.”

“No dobre, keď je tak,” zaradoval sa ficokrates. “Vidíš! Ja mám dvanástich kumpánov a čím väčšiu mzdu im dávam, tým väčšmi ponosujú sa mi, že nemajú
z čoho žiť a frfľajú – daj viac… daj možnosť viac ukradnúť, daj daj. Dám im ako hádanku tvoje Tajomstvo. Ale ak by prišli k tebe
moji dokonalý lupiči národa, nepovedz im, čo to znamená, pokým len môj obraz
neuvidíš.” Ako to dopovedal, daroval ešte chudobnému človeku za hrsť
dukátov, aby sa z toho pokakal a odišiel na svoj hrad. Len čo došiel, dal zavolať tých dvanástich kumpánov, ktorým podáva kuľbašku pri olupovaní Slovienského národa. “Počúvajte ma, kumpáni! Vy, čo na toľkých
peniazoch nemôžete vyžiť; v našej krajine žije jeden človek, ktorý má na
deň mzdu len tri groše a ešte aj z tých jeden vracia, druhý požičiava a
iba na tom treťom sám žije – predsa statočne vyžije. Teraz, keď ste
kleptomanskí, vysvetlite mi, ako je to možné; lebo ak mi do troch dní
nepoviete, dám vás všetkých vyhnať z Ficolandu, aby ste mi aspoň darmo
môj chlieb netlačili do svojich hláv.”
Ale čo by som robil bez svojich kumpánov? Pomyslel si Ficokrates. Kto by ošklbával obyčajných ľudí Ficolandu? Ach, boha, ej, ale čo si ja počnem? Ani keby sekery z neba padali, nemôžem ich len tak vykopnúť – kto by okrádal perlu Slovenského národa?
Pobrali sa slávni Ficokratovský kumpáni s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady, čo
ako by to bolo. Každý chcel byť dlho prsty, ale pochopiť podstatu prostého
človeka žiaden z nich nevedel. To je ako možné? Opýtal sa Ficokratovský kumpán svojich papalášov. Čo si len počneme? Rozplakala sa tajná milenka Ficokrata. Minul sa deň, míňal sa i druhý; na tretie
ráno sa rozhodli vyhľadať toho človeka, čo tú hádanku rozpovedal Ficokratovi. Voľakto im pošepol, kde by mohli vyhľadať takého človeka. I
vyhľadali ho a dostavili sa všetci radcovia k nemu. Prosbou, hrozbou,
zle, nedobre dotierali doňho, aby im povedal, ako je to s tými troma
grošmi. Ale on veru nezľakol sa ich. Rozpovedal Ficokratov rozkaz.
Ibaže…ak by mu kráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži múka.

“Kdeže ti my hriešni ľudia kráľov obraz ukážeme,” nariekali kumpáni Ficokrata,
“veď Ficokrates na naše slovo k tebe nepríde a ty ani tak nesmieš pred neho?!
Len daj nám odpoveď aj za niečo iné, lebo zahynieme. Ficokrates nám chce vziať 2000 mechov, v ktorých sa ukrývajú groše, ktoré sme získali.
„A to ste ich ako získali?“ Opýtal sa chudobný človek Ficolandu a jemne sa oblizol po perách. „Chodíme po Ficolande ako kleptomanskí zbojníci a okrádame bohatých i takých, čo nechcú robiť a potom rozdávame tým, ktorí nám veria a chcú počúvať naše rozprávky, ktoré si vymýšľa Ficokrates. V tom chudobný človek pokrútil nesúhlasne hlavou a pokračoval: “A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme!”
Pokúsili sa aj o to ostatné: nasľubovali mu hory, doly; navláčili mu
veľa peňazí, že veď už aj bez Ficokratovej milosti má na čom žiť, aby im tú
hádanku rozpovedal. Ale on nič! Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili
a on už dosť nasmial sa na ich hlúposti, že takí kleptomanskí páni nevedia si
poradiť, vtedy vytiahol z vrecka jeden z tých dukátov, čo mu ficokrates
podaroval, a riekol:

“No, vidíte, tuná je Ficokrates, sám mi ho podaroval, vidím ho dobre;
nemám čo obávať sa, že by som porušil Ficokratov rozkaz. A tak vám čo chcem,
vyjaviť môžem.” A vyjavil im hádanku!
„Slovienský národ a jeho bratia prebuďte sa!“ vykrikoval opitý Ficokratov kumpán.
Tu potom na tretí deň kumpáni ľahko rozprávali s Ficokratom, keď im
chudobný človek svojho rozumu požičal. Ale aj Ficokrates hneď zavoňal, čo je
vo veci; lebo dal zavolať toho chudobného človeka a opýtal sa ho:

“Povedz mi, ako je to, že si ty ináč statočný človek, a teraz predsa
previnil si sa proti môjmu Ficokratovskému rozkazu? Ty jeden idiot! Ty jedna hliena, ty burič, previnil si sa, lebo si iba sviňa domáca, ktoré nemôžu rozprávať a ty si prehovoril.”

“Neprevinil som sa, lebo som mlčal ako kameň, kým som neuvidel váš
obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sám ste mi ho daroval,” a vytiahol dukát
s vyobrazením Ficokrata na dukáte. Rozpovedal Ficokratovi tú príhodu s zbojníkmi národa,
i ako sa mu vyhrážali, prosili i nadúvali sa mu, i ako on nasmial sa nad
nimi.

“No,” povedal na to ficokrates, “keď si ty taký múdry, že ty viac rozumu máš
ako moji dvanásti kumpáni, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš
ako veľký pán na mojom hrade prebývať a budeme spolu kleptomansky okrádať ten Slovenský národ..!“

“A vy?” – To zas k tým kumpánom prehovoril. “Či sa vy nehanbíte? Čože,
akože teraz s vami? Vám platy povýšim, ale ešte aj z toho, čo má chorobný, buržoázny národ dovolím okrádať. Treba rozkradnúť celý Ficoland, aby Slovenský národ ožil a pochopil, že sme …“

Ale teraz už úplne vážne…!

Verejnoprávne média a ich postavenie v spoločnosti . Pre koho majú byť verejnoprávne média? Pán premiér, dokázal odpovedať na túto otázku rýchlo a jednoducho. „Bla bla bla bla,“ vysvetľuje problémy, ktoré sa stanú, ak zvolíme si slovenskú pravicu. Slovensko upadne ekonomicky, politický (bude sa viac kradnúť a hlavne privatizovať) ale aj morálne – nebudú národne mysliaci poslanci v koalícii. Slovensko pádne do rúk Veľkého Uhorska a Slovenský národ nebude mať kto obhajovať. Aké utrpenie nás Čaka… Ak si zvolíme pravicu, budú nám vládnuť idioti, hlieny, prasce z chlievikov a neviem ešte aká divočina, ktorá žije v Ficolande. A čo tak idiotov zatvoriť na psychiatriu? A čo tak urobiť zakáľačku na prasce? O bože, len ty nám chráň prasce, aby čo len jeden jedinec z týchto pekných zvierat ostal. Spravím preto všetko, aby som aspoň to jedno prasiatko ukryl, aby moje deti sa mali načo kochať… A budem šťastný človek, ak aj oni budú mať z toho radosť, že môžu mať pri sebe takú atrakciu… A však, slovenská atrakcia verejnoprávnych médií je určite atraktívnejšia ako tie prasce z chlievikov. Slovenská televízia je jedna z verejnoprávnych médií, kde niektorí politici chodia zbierať slovenských gazdov a gazdinky, aby mali radosť a dobrý pocit v podbrušku, že sú najkrajší a najlepší v Ficolande. A vôbec, musím konštatovať, že sa im to darí.
Druhým verejnoprávnym médiom na Slovensku je Slovenský rozhlas, kam aj premiér chodí pravidelne posledný týždeň v danom mesiaci. To čo si robí, je dosť zarážajúce. Chodí tam a kričí moderátorovi „Nestíchneš? Sme vo verejnoprávnom médiu, kde ja mám slovo a nie nejaké prasce…“ „Ale pán moderátor, veď sme predsa vo verejnoprávnom médiu,“ a náhle si pán premiér pomyslí – tu ja rozprávam a nie nejaká opozícia. Pán premiér dal jasne najavo, že verejnoprávne média, do ktorých aj rád chodí poľovať, nie sú pre každého. Sú pre tých, ktorí sú schopní si zakúpiť atraktívnu miestenku. Ale to by nebolo nič. Pán premiér, ak sa nemýlim, platím za verejnoprávne média každý mesiac nejaký ten groš a tak si platím za program. Ale prečo mám platiť za Slovenskú televíziu, ak je vaša? Zaplaťte si ju a môžete si tam chodiť koľko sa len vám z úprimného srdca zaželá. Stačilo!!! Politici si nemôžu robiť také arogantné vystúpenia vo verejnoprávnych médiách! Ľutujem a zároveň obdivujem moderátora, že je schopný klásť „odpor“. Prasce, keď ujdú z chlieva, ťažko ich sa naháňa, lebo sú „hlúpučké“ a mimoriadne sexistický orientované na neznáme objekty.
Je nepekné, ak moderátor nemá možnosť viesť svoj program, lebo potom jeho výpovedná hodnota je primitívna ako tie prasce v chlieviku. Tie prasce, ktoré vedia, že kde majú žrádlo a tie, ktoré vedia, že kde majú spať… Ale pán premiér pochopil, že vo verejnoprávnych médiách existuje iba jeho svet – svet Ficokratovskej irónie, svet Smeru…

Rozprávka o troch grošoch je pekným symbolom aktuálneho stavu v slovenskej politike, ale takéto ponímanie odkazu rozprávky by bolo klamlivé. Máme svojho „kráľa“, ktorý nevyriešil dilemu obyčajného, chudobného človeka, no napriek tomu hovorí, že chudobnému Slovenskému národu dobre rozumie. Opäť zdôrazňujem, že to by bolo ešte stále až vynikajúco dobre. Čo je najhoršie, je to, že aj ty „múdri“ ľudia v Slovenskom národe sa nájdu, ktorí hodia hlas práve tomu, ktorí je arogantný, vulgárny a podobne. A ešte niečo na záver: „Máme sa vôbec začo a prečo hanbiť? My, Slovenský národ, národ pohostinný?“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: