Skip navigation


Izbou sa ozýval hlas dvoch ľudí. Mňa a jeho. Vzduchom sa šírila prijemná vôňa sviečkového dymu. Žiara sviečky neodkrývala všetky miesta izby a do toho všetkého hrala prijemná pomalá hudba. Tak som si to teda nepredstavovala. To, že som si myslela, že ženy sú v tom lepšie sa do poslednej bodky potvrdilo… A on mi uletel.. Uletel za úsmevom, ktorý som mu dávala, uletel mojím pocitom, nápadom a to som pravdupovediac potrebovala. „Páči sa ti to?“ Opýtala som sa zvedavo. Nič nerobil, len ma pobozkal a neisto si ma objal, Ako keby sa niečoho obával. „Budeš pri mne na vždy?“ spýtal sa Peter. Nevedela som mu nato odpovedať, lebo som nato ani sama nepoznala odpoveď. „budem pri tebe do vtedy, pokiaľ budem v tvojej blízkosti a zároveň v tej najväčšej vzdialenosti. Stále, a je mi to jedno, že koľko bude ma to stáť síl,“ spovedalo sa moje srdiečko. Ach, len keby som mu mohla povedať niekoľko slov. Niekoľko slov, ktoré by ho nezlomili, ale tie slová ho zrejme zlomia, ak mu ich poviem a preto to radšej neriskujem. „trochu nechápem, čo si chcela tým všetkým povedať ale no tak…“ po dlhšom premýšľaní prehovoril Peter. „Ja neviem ako ti to povedať, či ti to vôbec povedať a či ťa náhodou pre to nestratím… No raz ti to budem musieť povedať na rovinu, ale dnes to nie je najvhodnejšia chvíľa.“ „prečo?“ rýchlo reagoval Peter. „chcem ti to povedať najskôr ako sa len bude dať, aby to nevyzeralo, že mám pred tebou tajnosti, ale budeš musieť sľúbiť, že to nikomu nepovieš…!!!“ „Nuž, ako myslíš.“ Teraz mi do hlavičky dala riadneho veľkého chrobáka! Čo to môže byť? A tie jej slová o tom, že či bude alebo teda nebude pri mne navždy, ma dostavajú do pochybností. Naozaj to všetko myslí smrteľne vážne? Nezahráva sa so mnou? Asi zahráva. Tak aspoň si to užijeme obaja nie? Ale áno. Veď predsa, ja to nikomu nepoviem a ona sa s tým určite nikomu nebude chváliť. Začal som ju postupne zhora až nadol bozkávať. Pomalý a zároveň jemne a nežne, aby si to vychutnávala a aby aj ja som si ju dokázal vychutnávať. Páčilo sa jej to. Bola už trochu zrušená, ale stále sa nevedelo, že čo bude ďalej. Nechcel som, aby to skončilo niekde vo vyhriatej postieľke na začiatku vzťahu a tu som od nej tak blízko! Je to na mne, či si vyberiem – jedno alebo druhé? Pokračovať alebo nie? Opýtať sa jej nato? Škoda, že nič nehovorí len potichučky dýcha a sem-tam tichým hláskom šuška – milujem ťa! A ja nato neodpovedám… Len ju hľadím po brušku, po stehnách, po jej nádherne vyformovaných bokoch a potom si ju sem-tam postískam. Je to taká maličká živá bábika. Náhle zastavím s bozkávaním a prehovorím do izbového ticha, „môžem sa ťa niečo opýtať, alebo skôr povedať?“ „Nemusíš, len rob to, čo si robil do teraz!“ Teda takúto odpoveď som nečakal! Sme tam kde sme boli aj na začiatku, pomyslel som si a v tom som pokračoval v svojej „rozpracovanej“ práci a ako som vnímal jej reakcie, jej sa to naozaj páčilo. Bolo vidieť, že nemieni z tejto hry ustúpiť za žiadnych okolností. Po dlhšom tichu som prehovoril, „Si najlepšie nežne stvorenie, ktoré som mohol postretnúť a myslím to úplne vážne. Nesú to slovíčka len tak! Viem, možno to, čo ti budem hovoriť je hlúposť, ale skúsim to,“ v tom mi do reči skočila Anička: „a o čom to bude?“ „veď nebuď taká nedočkavá. Pamätáš, keď som ti hovoril, že čo by som nespravil ako prvé, keby som ťa získal? Síce, aj keď sme srandičkovali, ale povedal som jednu pravdu. Pamätáš?“ „Asi pamätám. A myslíš si, že čo teraz robím je zlé?“ „nie, nemyslím, len prosto, nechcem, aby ti to v budúcnosti niekedy neprekážalo.“ „Akože to, že som s tebou tu a teraz?“ „no.“ Anička sa trochu zamyslela. Nič nepovedala len sa natiahla a sfúkla sviečky. Izbu zahalila tma a v tom okamihu ma objala, „Myslíš si, že si to chcem užiť?“ opýtala sa po dlhšom čase Anička. „Nie,“ neisto som odpovedal. Predsa, ako môžem vedieť, že čo si myslí nie? „Tak potom, čo riešiš?“ opýtala sa Anička otázku, na ktorú nečakala odpoveď. V tom mi niečo preletelo hlavou. Už je na mne prilepená! Niežeby som bol proti tomu, ale až teraz som pochopil, že kto túto hru hrá a kto ju viac-menej vyhráva. Bola to práve Anička, ktorá ju s prehľadom vyhrávala. A že chlapi sú šikovní! Obyčajne koniny…Začala ma bozkávať tak ako ja som ju bozkával pred chvíľkou. Aby som nejakým spôsobom nezaostával, začal som ju stískať a škrabkať po chrbte a hladkať. Značne sa jej to páčilo, „nejdeme do izby?“ opýtala sa nečakane. „No, môžeme,“ pošuškal som potichu. V tichom objatí a takmer nahí sme vykročili z pohovky do druhej izby – do izby, ktorá bola jej vlastná.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: