Skip navigation


„Mám tu trošku neporiadok, ale to dúfam, že ti nebude vadiť,“ ospravedlňovala sa Anička, keď sme vchádzali do izby. „No teda, na stole toľko kníh ani za 100 smrteľných rokov nebudem mať. Aj keby si mi všetky podarovala,“ smiechom som upozorňoval Aničku o jej neporiadnosti. Pokrútila ako by súhlasne hlavou a potiahla ma, aby som už toľko nekecal. Obaja sme si sadli na posteľ, na ktorej sa nachádzal neporiadok. „Počúvaj, ja to trošku poupratujem!“ a začala všetko hádzať na stoličku. Nakoniec, na posteli ostal iba paplón a a voňajúci vankúš. „to bola rýchlovka!“ poznamenal som smiechom a hodil som pekný pohľad na Aničku. „Ty len uvidíš, že čo je rýchlovka,“ hlasnejším hlasom poznamenala Anička. Už si dokážem predstaviť, že čo si pod tým predstavuje, ale fantázii som radšej nepodliehal. Čakal som, kedy konečne prestane upratovať! A ona stále… Toto musí byť tak a tak a toto tu nemá, čo robiť. Ešte šťastie, že bolo sa načo kochať, inač by to bol asi hysterický záchvat obyčajnej dokonalej ženy. Po chvíľke ticha Anička prehovorila: „už idem.“ Už som sa aj konečne potešil, no na druhej strane som to aj ľutoval, že prečo tak rýchlo chce zhasnúť svetlo a tak znemožniť pohľad na jej krásne telo. Svetlo v izbe konečne zhaslo, izbu naplnilo praktické ticho, len tiché Aničkine krôčiky dávali na známosť, že sa niekto ku mne blíži. Prisadla si ku mne a oprela sa o mňa. „čo si myslíš? Načo práve myslím?“ opýtala sa Anička Petra, ktorý trošku zaváhal a pokojne odpovedal: „len keby som to vedel, to by som bol najšťastnejší človek na svete.“ „Ale v tom sa predsa nemeria šťastie!“ „Nemeria, ale tak by som vedel v podstate o tebe všetko, aj to, čo pred do mnou tajíš.“ „Hneváš sa?“ opýtala sa Anička a pokračovala: „ticho!“ pošuškala Anička a ešte zväčším úžasom pokračovala: „niekto vychádza z výťahu!“ Započúval som sa, či náhodou niečo nezapočujem. A naozaj. Niekto vystupoval z výťahu, pričom výťahové dvere dosť hlučne dali o sebe vedieť. „Kto to môže byť?“ opýtal som sa Aničky roztraseným hlasom. „Peťko, ja neviem,“ s tichým hlasom odpovedala Anička a hneď pokračovala: „len aby to nebol,“ a nedopovedala. V tom sa na mňa vyvalila a silno pobozkala. „Prosím ťa, miluj ma aj napriek tomu, čo sa možno teraz stane. Prepáč mi, ak som ti nejako ublížila, ale bojím sa, že prídem o teba. A to len pre nejakú hlúposť, ktorú som nechcela spraviť. Uvidíme,“ a v tom stíchla. Ešte chcela niečo prehovoriť, ale posledné slová ju dostávali do plaču. Aj ja som si uvedomil (až teraz?), že o čo tu ide. Zrejme to bude niekto, kto plánuje svoju cestu minimálne do vnútra tohto bytu. „čo robíme?“ opýtal som sa zúfalo. „Keby som samá vedela, tak ti nato aj samá odpoviem ale tak? Ani neviem, či ťa mám skryť, alebo len predstaviť. A koľko je vlastne hodín?“ „neviem, nemám ani pri sebe mobil, ten ostal v obývačke.“ „Peťko, niečo musíme robiť! Ja sa musím rýchlo obliecť, veď som iba v spodnom!“ Až teraz som pochopil, že to bude niekto z jej blízkych. V tom sa za dverami ozýval tichý zvuk zvoniacich kľúčov, ktorý vytvárali rýchlo sa prehrabujúce ruky. „Je to jasné, je to asi otec,“ s úžasom oznamovala Anička a pokračovala: „Ostaň tu, ja to nejako vyriešim! Len sa rob, že spíš!“ Rýchlo som sa obliekla do starých veci s predpokladom, že to je určite otec. Mamina to predsa nemôže byť! Veď ta je predsa u starých rodičov a na 100% by neprišla o 02.30. No na druhej strane, určite by ma to potešilo, pretože tým by bol problém zažehnaný, ale keď je to otec, tak je to zrovná povedané, v totálnej Riti. Dvere bytu sa o tvorili. V dverách sa objavil otec s utrápenou hlavou. Obvykle, keď som ho stále videla prichádzať domov, bol usmiaty a veselý, no v tejto chvíli to nič dobré neveštilo. „ahoj!“ pozdravila som otca, ktorý bol trošku dezorientovaný. „Ahoj Anička, tak si doma. To je super,“ poznamenal utrápeným pohľadom a s dávkou naivného úsmevu. Aby som nevypadala, ako trošku mimo: „Mám ti niečo spraviť? Nespapáš niečo?“ Pohľadom si ma pozrel dvakrát Zhora nadol, či to myslím naozaj smrteľne vážne. „Môžeš mi niečo spraviť, ale veď Mamina nie je doma a ty variť nevaríš nie?“ „No samá pre seba variť nebudem nie?“ položila som otázku, na ktorú sa otec konečne prvýkrát zo srdca usmial. „Ach, bože ty si taký malý môj vtipkár. Vieš, že ma to tak potešilo. Ty ma, čo raz viac presviedčaš, že sa vekom meníš. A myslím to naozaj vážne. Anička.“ Videla som na ňom, že je nedočkavý, že chce mi niečo povedať, čo ho trápi, no asi sa chcel uistiť, že všetko je v pohode, len on nie je v pohode a že jeho malý byt, ktorý chce dať dcérke, keď bude mať dvadsiatku do vlastných rúk, je v pohode. „Anička?“ a hneď pokračoval: „Koho sú tieto topánky?“ Vedomé som sa urobila, že nič nepočujem a zrýchlila som krok do kuchyne.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: