Skip navigation


„oci, čo si dáš?“ spýtala som sa s dostatočnou silou presvedčenia, aby som odhodila jeho otázku do kúta. „Správ mi silnejšiu kávu, ale neviem, či bude nejaká, lebo minulé som sa ju pokúšal hľadať a nevyšlo to ani na tretíkrát. Dnes ma možno prekonáš.“ „Kto hľadá, ten nájde,“ odpovedala som provokatívne. „Tak sa len hovorí. Kto hľadá, ten nájde všetko. Aj lásku na jednu noc.“ „No máš pravdu, hoc neviem, či to je zrovná dobrý námet.“ „No, pre teba nemusí byť ale pre iných prečo nie?“ spýtal sa ako keby chcel niečo naznačiť. Vyprovokovať ma k niečomu. „No, čo ja viem, máš v tom určite lepšie skúsenosti.“ „Len aby. A čo keď to je naopak?“ „ale oci, už opäť veľa keckáš. Poď si tu sadnúť.“ „A správ si aj ty niečo. Potrebujeme sa súrne porozprávať.“ „A o čom?“ spýtala som sa s veľkou nadšenosťou. „Dúfam, že to nebude o mne,“ pokračovala som. „Nie, viac-menej to nie je o tebe, ale zároveň musíš o tom všetko vedieť.“ Cítila som na jeho správaní, že niečo rieši, že má nejaký problém
Na srdci. Čakala som ako straka, kedy to zo seba vypustí. Vedela som, že ak sa budem pýtať, nikdy mi nebude odpovedať tak ako by som chcela. Jasne, presne a hlavne rýchlo. Stále som neváhala čakať a nepýtať sa na mamu. Aj tak ich vzťah bol… No čo ja viem? Taký divný. Raz pády, výstupy a stále dokola. Asi taký ako aj prežívajú iné vzťahy. Otec konečne vstúpil do kuchyne. „Len taký detail. Prečo si tak oblečený?“ usmiala som sa na neho, aby mal radosť, že je niekým obdivovaný. „Tak vidíš. Aj v noci ľudia chodia v oblekoch.“ „Ja nevravím nič, len si mi sympatický.“ „Ani sa ti nečudujem. Musíš si urobiť dobré očko nie?“ s úsmevom povedal otec. „Ja ho už mám za tu kávu,“ hovorím, aby jeho úsmev neprestával krehnúť. „No to ešte musím ja zhodnotiť,“ profesionálne odpovedal. Hlavou mi preletelo zopár myšlienok. Mám mu povedať, že je tu Peter? Ach, aspoň keby ho poznal. Hneď by to bolo také jasnejšie, že čo povie na ten prešľap. Ale stále som sa pohrávala s tou myšlienkou. S myšlienkou, ktorá by ho akože chytila do pasce, lebo povedať mu, že som si ho tu zavolala na rande? To neviem, ale nie je asi dobrý nápad. Hoc zdá sa, že je v dobrej nálade, ale na druhej strane, neviem, čo sa odohráva v jeho vnútri. Vymyslieť príbeh, ktorý by bol originálny. Spôsob ako presvedčiť otca, že Peter je tu iba ako náhodný chudák, ktorému som chcela pomôcť. Ale to si pýta silnú dávku klamstva. „Počúvaj,“ začala som pomaly. „Tie topánky, čo si ustriehol patria jednému chalanovi, ktorý u nás spí,“ trochu trasúcim hlasom som hovorila. „A čo akože čo chceš počuť, aby som ti povedal?“ Trošku sa ako keby uškeril, ale prejavoval na perách, že nie je mu to jedno. Naznačil gestami, aby som pokračovala. „poznáš peťa Straňovského?“ spýtala som sa, aby som mu nechala čas na premyslenie. Nič nepovedal a naznačil nesúhlasne, že také meno mu nič nehovorí. „No to je môj spolužiak. Teda bývalý spolužiak,“ Načo sa otec pousmial, „spolužiak, teda bývalý spolužiak a teraz letná láska čo?“ Hoc som vedela, že to posledne nemyslí úplne vážne, no jeho tvár si ponechávala dávku vážností. Aspoň to tak vyzeralo. „No čo ja viem. Neviem, či to je letná láska. Veď vieš ako to so mnou chodí,“ šepkajúc som hovorila, aby sme o tom vedeli iba mi dvaja. Nevedel o mojich láskach veľa, ale vedel určite viac ako mamina. Tej som hovorila určité problémy, ale väčšina išla cez otca. Bola som jeho taký malý miláčik. A možno aj rozmaznaný. Ale iba trošku. Stále, keď mu Mamina hovorila, že prečo ma tak rozmaznáva, hovoril, že rozmaznáva ma preto, aby som bola raz veľká. Takže to musí robiť. Vraj, aby som nenávidela rozmaznaných ľudí. A tak ich aj volal. Chodiace nuličky. Niekedy boli aj veľké. Všetko záležalo od jeho nálady. „Ale vieš, oci,“ pokračovala som nesmelo. „To nie je letná láska,“ šepkajúco som hovorila. „Peťo sa trošku viac rozbil.“ Otec sa v tom usmial: „ale ty nevyzeráš rozbito…!“ „Nevyzerám. Veď aj vieš prečo. Musím brať lieky.“ „Musíš, to máš pravdu pravdúcu. Len keby tak ťa dokázali vyliečiť. Hneď by bolo všetko inak! A tak?“ sklonil pohľad na stôl. V izbe zavládlo klasické ticho. To ticho, ktoré prišlo, keď bola reč o liekoch. „Treba sa s tým zmieriť,“ hovorila som do toho hnusného ticha. Ako keby som potrebovala počuť jeho hlasivky ako to hovoria. „Vieš,“ stíchol a pokračoval: „tebe sa to tak ľahučko hovorí,“ hodil pohľad najprv do okna a potom sa pozrel na mňa a pokračoval súvislo ale s citom: „pochopíš, keď budeš mať dcérku. Až vtedy. Teraz ma nikdy nepochopíš. Prosím ťa, ani sa o to nepokúšaj. Je to aj tak zbytočné marenie cenného času.“ „A čo ak by som sa o to pokúsila?“ „Myslíš, že by to bolo skvelé?“ Stiahla som poslednú štipku úsmevu a odpovedala som: „nie,“ stíchla som. Naše pohľady sa opäť stretli v hnusnom tichu. „Stačí mi len toľko, že je to pre mňa náročné sa s tým vyrovnať. Ale treba si užívať nie?“ „Treba. Pokiaľ čas plynie rýchlo, treba. Vlastne ani inú možnosť nemáme,“ diplomaticky rozprával a konečne hodil po mne čertovský úsmev. Po dlhšom čase.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: