Neuveriteľná nesúvislosť: Neznámy (kapitola 32)

Gestami som naznačila, aby nerozprával nahlas. „Nerozprávajme o tom, prosím.“ Pokýval hlavou a naznačil, že teda asi mám aj pravdu. „A ako sa ti darí v práci? Už sme sa nevideli dobrý týždeň,“ pýtala som sa, ako keby má toto v tejto chvíli trápilo. Nechcela som sa rozprávať o mne.
„Práca sa má zle, asi ju budem musieť opustiť.“ Jeho odpoveďou som bola prekvapená. Veď svoju prácu miloval. Stále o nej hovoril iba v pozitívach, hoci niektoré problémy príliš zľahčoval. Trpel jednou škaredou vlastnosťou – každý problém riešil len v práci. Doma málokedy prehovoril o tom, čo sa deje v práci. „A to prečo?“ pýtala som sa s vážnym hlasom. „nerieš, mať také problémy na tvojom mieste?“ A došli sme na začiatok. V tento večer sa nič nedozviem. Náš rozhovor pokračoval a postupne naberal na obrátkach. Prešli sme od starých rodičov až po Maminu a tam sme sa aj radšej zastavili. Asi pre istotu. „Dnes som bol pri mamine a poviem ti pravdu, pohádali sme sa trochu. Skôr by som povedal, že až neuveriteľne dosť,“ stíchol a ja som jeho premýšľanie pre istotu nenapĺňala svojimi zbytočnými frázami. „Neviem, či je to vhodné ti hovoriť, ale keď je o tebe reč, musím ti to asi povedať. Nieže asi, ale určite áno,“ nedočkavo som ho počúvala s pootvorenými ústami. „myslíš si, že teba mám radšej ako sisu?“ Zamyslela som sa. Prečo taká otázka? Čo chce ňou naznačiť? Že nestará sa o mňa? Alebo, že som pre neho nechcená? Ale prečo potom si ma tak rozmaznáva? „Ja ťa mám rada,“ hovorila som pomaly a pokračovala som ďalej: „a to je pre mňa dôležité, že to tak je.“ Po asi pol minútovom tichu som zmenila tému. Kedy zajtra vstávaš? Kedy príde mamina? Pýtala som sa, ako keby to bolo najdôležitejšie. A naozaj aj bolo. „Neviem, do desiatej budem asi doma, potom by som mal ísť niečo vybavovať. Ale Peter,“ novinárskym hlasom rozprával a slovne podpichoval: „sa nemusí ničoho báť. Ja mu nič nespravím. Neboj sa,“ s úsmevom na tvári zaujato rozprával: „od desiatej ste iba svoji. Na plný úväzok.“ Ach tie jeho pripomienky. Ale mali svoju hlavu aj pätu. No, vedel ich správne používať v každej situácii. Človek by sa v ňom niekedy nevyznal, či to myslí úplne vážne, alebo úplne ironicky. „Mamina, neviem, kedy príde, ale predpokladám, že zajtra by sa tu mohla objaviť. A to len kvôli mne. Aby sme sa opäť udobrili.“ „Ale o čo vlastne ide?“ hysterický som rozprávala. „O teba a sisu. Je to v tejto chvíli už aj tak jedno. Prosím ťa len o jedno,“ hovoril už s dávkou vážnosti. „Ak budeš mať raz deťúrence, nehádaj sa o to, že či tvoj manžel tvoje deti má rád alebo nemá. To prosto nemôžeš vedieť.“ A už mi v hlave zasvietila červená kontrolka. Pomaly ale iste som začala chápať niektorým súvislostiam. „A chceš jej vôbec odpustiť?“ „A dá sa?“ odpovedal pohotovo na otázku. Bolo mi asi všetko tak jasné, ako to, že otec okolo desiatej odchádza preč kvôli mame. Aby sa s ňou pre istotu nestretol. Trochu ho aj chápem, aj keď najradšej by som bola, keby všetko skončilo tak ako má.
Hodili sme ešte zopár zbytočných slov a pomaly sme sa pobrali spať. „Dobrú noc, pamätaj, že niekto za tebou stojí. Som to ja,“ nečakane prehovoril, keď som vchádzala do izby. Dvihla som na neho svojimi okáľmi vydesený pohľad, jeho slová mi nedovolili nič povedať. Len som na neho pozerala ako… Ako blondína v dobre známom prostredí. Stala som Ako ten pouličný stĺp. „peknú nôcku,“ povedala som trasúcim sa hlasom. Hodila som už ani neviem aký pohľad po ňom a v tom sme sa už definitívne rozlúčili.
„Peter?“ jemným hlasom som zisťovala, či Peter spí alebo nie. Neskôr som pochopila, že Peter spí ako drevo. Nečudo, že sa mu dobre spinka v cudzej posteli. Rýchlo som sa vyzliekla do spodného a vsunula som sa pod paplónik .“Peťko?“ štuchla som ho, či sa náhodou neprebudí. Nič. Pochrapkával si pokojne ďalej. Váhala som, či ho mám alebo nemám budiť. Bola som roztúžená, ničia. Nevoľnosť v bruchu neveštila nič dobré. Tu niekto hrá nesprávnymi kartami. Hovorila som si len pre seba. Niekto nečakane príde v najmenej vhodnú chvíľu, potom rozruší aj tak už dosť rozrušené vnútro a nezabudne pripomenúť, že stojí pri mne. Chcela som si zapísať do denníka, že tento deň bol najkrajší v mojom živote. Ale tak ako sa skončil, vôbec nikto nečakal. Ani ja.
„mojko,“ štuchla som do Petra a po krátkom tichu som dodala: „chcem sa milovať. Chcem ťa tam už konečne cítiť.“ Nič to. Ani sex si nemôžem užiť, lietalo mi hlavou. Roztiahnuť mu nohy len za jednu večeru, ako som rozťahovala marošovi. Tak málo a lacno. Aj tak myslel na tu, čo mu robila radosť vo všetkom, len ich vraj vzťah padol na jej nevere. Aha. A jemu to nevadilo, že si užíval hneď z dvoma. Lucia na diske v sobotu, ja pre istotu poobede hneď v nedeľu. Akurát, čo bolo na mne naozaj vraj výborné bolo to, že som to znášala. Ako sa môže človek vyrovnať s neverou? Ako sa človek môže vyrovnať s pohnútkami –dnes akože bola som jeho, zajtra nie som ničia. A vôbec, ani tomu sa nedá veriť, že som bola jeho aspoň tu jednu jedinú stotinku? Nie, debil, ešte aby dosť nestačilo. Po „rozlúčkovom sexiku“, ktorý som si naozaj užila, rozprával mi o tom, že ako nemá rád ženy, ktoré majú viac detí s inými mužmi. Priamo sa ma to dotikalo. Hovoril mi to tak, ako keby som ja práve niečo také plánovala. Nevládala som to už držať v sebe. Najprv som sa rozplakala ako malé bábo. Len tak, ani neviem prečo. „vieš, ja nie som taká štetka,“ kričala som s dlaňami na tvári. „Som krava, krava, krava, rozťahovala som ti nohy ako ta posledná štetka. A že milujem tvoje prekrásne nohy,“ kričala som ako z rozumu zbavená. „Večer ti bolo so mnou zle však?“ na jeho odpoveď som nečakala. „Viem, viem, viem, je to pravda, čo si na mne obdivoval, boli roztiahnuté nohy a vyholená kunda, však? Si totálny, ale naozaj totálny debil,“ vykrikovala som mu, pričom stíhala som si utierať brucho od jeho spermii. „V sobotu ti nejaká Lucia roztiahla nohy a potom som ti pre istotu, aby tvoje zdebilené ego neutŕžilo ranu, roztiahla nožičky v nedeľu ja.“ Aj maroš stále rád opakoval ako mi rád pomôže, keď mi bude niekto ubližovať, ako by skočil z mosta, keby som skočila. Aha. Skočil by asi iba vtedy, keď by som mu zato roztiahla nohy. Ani on nebol človek, ktorý by spravil pre mňa všetko. Podvečer zavolal, či niekam nejdeme na dobrú večeru. A to bolo asi tak všetko. Nie, to nebolo všetko! Nezabudol sa stále spýtať, či nemáme alebo nemám návštevu doma. No takú návštevu, ktorá by mu nedovolila si ma vychutnať. Môže si byť človek vôbec istý, že všetko, čo sa zdá ružové naozaj také je? A je vôbec taký človek, ktorý za mnou stojí? Otec? Asi áno? Asi nie? Neviem.
V tu noc som nepotrebovala počítať ani do 10, ani do 100. Zaspala som nečakane rýchlo a tvrdo. Nadránom som sa prebudila na buchot, ktorý sa ozval už ani neviem odkiaľ. Otvorila som očka, hoc som trochu váhala. Človek! Vykríklo moje vnútro. V dverách sa Objavil asi 180cm vysoký muž. Jeho tvár Pokrývalo šero. Chcela som sa mu pozrieť do očí. Nešlo to, naše pohľady sa nedokázali stretnúť v ohnivom boji, ktorý by odpovedal na jednoduchú otázku: Ktosi? Snažila som sa prehovoriť: „čo tu robíš?“ Nič. Nič som nepočula. Po prvýkrát som nadviazala s ním nemý pohľad. „Nepočuješ?“ „počujem. Pozeraj!“ hovoril neznámy. Vystrel ruku a podal mi lístoček a nečakane sa strašne zamračil. Jeho telesná schránka nečakane zmizla. V tom som sa strhla. Kde som? To bol kto? Prečo ležím? Veď som stála! Asi po pol minúte som pochopila. Obyčajný sen s neznámym chlapom, ktorý som nedokázala zjesť na jeden hlt. A v tom som si zatvorila pokojne takmer zalepené očka s dobrým pocitom. Ako keby sa nič nikdy zlé nestalo. Cítila som, že energiu, ktorou ma zohrieval neznámy, ma ešte teraz upokojuje. Bola som vo vytržení. Kto to mohol byť? A môže to súvisieť s niekým? Nechápala som samú seba. Anička, Jeden z mnoho obyčajných snov, ktoré sú iba veľkou fantáziou tvojho podvedomia. Netráp sa. Hovoril mi vnútorný hlas.
Ráno som sa zobudila až na jemné dotyky Peťka. Aby som ho prekvapila, rozhodla som sa zaútočiť. Prevrátila som sa tvárou k nemu s veľkou dávkou prestieraného spánku. Po asi dvoch minútach som nečakane zaútočila. Začala som ho bozkávať. Najprv len také jemné bozky, neskôr sme prešli ku klasike – francuzákom. „Nikdy som neveril, že frázy sú menej cenné ako skutky!“ prehovoril Peter a pokračoval: „Prajem ti pekné ránko! Ako si sa vyhajala? A čo otec?“ „Neboj sa, neboj sa,“ zdôrazňovala som a pokračovala: „Všetko je v poriadku.“ Videl som na Aničkinej tvári, že nie je tak všetko na správnom mieste. Jej výraz nedovoľoval, aby som sa spýtal, čo len jediné obyčajné slovíčko. Už som to mal na jazyku: „Trochu som počúval váš nočný rozhovor.“ Pohľady a grimasy, ktoré nahadzovala mi naháňali strach. Už ako keby to nebola ona. Usmiata, sebavedomá, šťastná, veselá a hlavne nežná. Všetko sa z nej počas jednej jedinej noci vytratilo. „Ach,“ povzdychol som a rýchlo som pokračoval: „ani nevieš aký sen sa mi sníval. Bol strašný!“ hovoril som s dávkou smiechu. „Snívalo sa mi, že ma naháňali nejaké kvetináče, ktoré ťahala taká pekná biela mačka. A predstav si, spievala si kohútik jarabí.“ Anička prepadla ťažkému smiechu. „ci vooole,“ smiala sa: „Aj ja chcem mať taký sen. Ale mňa budú naháňať namiesto kvetináčov veľké zastúpi myš. Ale nie také živé myšky. Také počítačové sú najlepšie.“ Na jej tvári sa konečne objavil ten nežný, úprimný, zabitý úsmev, len taký, ktorý dokázala nahodiť iba ona.